Judikát Jtk 18/2010 - Súhrnný trest (§ 42 ods. 1 Tr. zák. a § 41 ods. 2 Tr. zák.) - upustenie od uloženia súhrnného trestu (§ 44 Tr. zák.)

rozsudok KS ZA sp.zn. 1To/91/2010

1To/91/2010-231

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr. Pavla Polku a JUDr. Adriany Gallovej, na verejnom zasadnutí konanom 21. septembra 2010 prejednal odvolanie podané obžalovaným I. M. proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok, č.k. 8T/44/2010-205 z 31.5.2010 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Ružomberok, sp.zn. 8T/44/2010 z 31.5.2010 v časti – vo výroku o treste a vo výroku o ochrannom dohľade.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. a podľa § 44 Tr. zák. u

obžalovaného I. M., nar. ........... v ........., trvale bytom .......................................,

t.č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ilava,

upúšťa od uloženia súhrnného trestu, nakoľko pokladá trest odňatia slobody vo výmere 13 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, uložený mu skorším rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp.zn. 1T/42/2010 z 29.3.2010, právoplatným 29.3.2010, za dostatočný na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Ružomberok, sp.zn. 8T/44/2010 z 31.5.2010, bol obžalovaný I. M. uznaný za vinného zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zák. na skutkovom základe, že:

dňa 1.7.2009 v čase okolo 18.00 h. na schodisku obytného domu v mieste svojho trvalého bydliska na ulici ......... č. .... v .........., po predchádzajúcich vulgárnych nadávkach voči jeho bývalej manželke H. M. a následne, ako mu syn J. M. spred dverí bytu zakričal, aby sa ukľudnil, I. M. nachádzajúci sa takmer pri vchode do bytovky povedal, že čo sa má ukľudniť, bežal hore schodmi smerom k uvedenému bytu na druhé poschodie a opakovane, najmenej dvakrát J. M. zakričal „ty panghart, zabijem ťa“ a keď vybehol hore k vchodovým dverám bytu, silno chytil J. M. za zápästie ľavej ruky v úmysle ho druhou rukou udrieť, preto J. M. z dôvodu obavy o svoj život a zdravie vytiahol kaser a nastriekal ho I. M. do tváre, v dôsledku čoho ho I. M. pustil a J. M. utekal smerom hore po schodoch, I. M. sa rozbehol za ním, vybehol asi jedno schodisko, otočil sa a vbehol do uvedeného bytu, kde sa následne I. M. za prítomnosti priateľky J. M. E. K., nar. ........, vyhrážal zabitím, najmä tam nachádzajúcej sa bývalej manželke H. M., nar. ........, pričom uvedená vyhrážka bola adresovaná aj na syna J. M. aj so slovami „ten panghart sa už v živote nevráti do bytu“, čo J. M. nepočul, lebo išiel preparkovať svoje osobné motorové vozidlo nachádzajúce sa pod oknami tohto bytu, aby ho I. M. nepoškodil a J. M. už domov nešiel vzhľadom k uvedeným vyhrážkam I. M. a jeho agresívne správanie v predchádzajúcom období voči nemu a jeho matke H. M., čím J. M., nar. ........ v ........, trvalé bydlisko ......., ul. ....... č. ......, spôsobil zranenie zápästia ľavej ruky, ktoré si vyžiadalo ošetrenie v zdravotníckom zariadení bez výraznejšieho obmedzenia v obvyklom spôsobe života a práceneschopnosti, uvedeným konaním spôsobil I. M. škodu Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s., Mamateyova č. 17, Bratislava, IČO: 35 937 874 na vynaložených liečebných nákladoch vo výške 10,- Eur.

Za tento prečin bol obžalovaný podľa § 145 ods. 1 Tr. zák., za použitia § 38 ods. 2, ods. 7 Tr. zák., § 42 ods. 1 Tr. zák., s poukazom na § 41 ods. 2 Tr. zák. odsúdený na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 20 rokov a 10 mesiacov nepodmienečne a na výkon trestu bol podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Zároveň okresný súd podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. a § 78 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému uložil ochranný dohľad na dobu 1 rok a podľa § 77 ods. 1 písm. b) Tr. zák. rozhodol, že obžalovaný bude povinný po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody jedenkrát v kalendárnom týždni hlásiť sa u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v obvode miesta svojho pobytu.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušil rozsudok Okresného súdu Žilina, sp.zn. 1T/42/2010 z 29.3.2010 vo výroku o treste, ktorým bol obžalovanému uložený trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu so stredným stupňom stráženia a podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. a § 78 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému uložený ochranný dohľad na dobu 1 rok a podľa § 77 ods. 1 písm. b) Tr. zák., pričom obžalovaný I. M. bol povinný po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody jedenkrát v kalendárnom týždni hlásiť sa u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v obvode miesta svojho pobytu, a zrušil aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodenej spoločnosti Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s. Mamateyova č. 17, Bratislava, IČO: 35937874 škodu vo výške 10,- Eur.

Proti rozsudku okresného súdu podal riadne a včas odvolanie obžalovaný I. M. sám i prostredníctvom svojho obhajcu. V písomnom odôvodnení odvolania podaného prostredníctvom obhajcu uviedol, že z dokazovania vyplynulo iba to, že vzťahy medzi poškodeným a ním neboli dobré. Podľa jeho názoru hlavným dôvodom, prečo boli vzťahy medzi nimi zlé, bola samotná osoba poškodeného. Vzhľadom na faktické konanie poškodeného je zrejmé, že nemal dôvodnú obavu o svoj život a zdravie. Naopak, pre prípad konfliktných situácií mal pri sebe kaser, ktorý v tomto prípade nepoužil na obranu, ale na útok proti jeho osobe. A to aj napriek tomu, že mal vedomosť o jeho slepote na jedno oko. Podľa jeho výpovede mal poškodený konflikty s viacerými osobami, kaser si mal preto poškodený kúpiť najmä z tohto dôvodu, a nie z dôvodu obavy o svoje zdravie, ktorá by vyplývala z jeho konania voči poškodenému. Z výpovede svedkyne E. K. vyplynulo, že po tom, ako malo dôjsť ku konfliktu medzi ním a poškodeným, poškodený zostal za dverami bytu, až následne mal odísť pred obytný dom, v ktorom sa nachádzal byt rodičov poškodeného. Avšak nie z dôvodu obavy o svoj život a zdravie, ale z dôvodu, aby sa nestalo niečo autu poškodeného. Zo skutočnosti, akým spôsobom opisoval poškodený priebeh skutku a koľkokrát sa mu mal on obžalovaný vyhrážať, je zrejmé, že týmto jeho slovám nepripisoval veľký význam. Aj preto si vôbec nepamätal, voči komu a aké slová a koľkokrát mal obžalovaný použiť. Z tohto dôvodu má za to, že vyhrážka, ak by aj odznela, by bola v tomto prípade iba demonštratívnou, ktorá nebola spôsobilá vyvolať u poškodeného dôvodnú obavu o svoj život alebo zdravie. Preto navrhol, aby ho odvolací súd spod obžaloby oslobodil. Pre prípad, ak by aj odvolací súd považoval jeho vinu za preukázanú, uviedol, že s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého je uložený trest odňatia slobody spravodlivým a objektívnym obrazom potrieb individuálnej a generálnej prevencie a v plnej miere odzrkadľuje aj stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť, ako aj možnosť nápravy a pomery obžalovaného, nemôže súhlasiť. Veď v prípade ním spáchaného obzvlášť závažného zločinu vraždy, bolo spravodlivým a objektívnym obrazom potrieb individuálnej a generálnej prevencie pre spoločnosť vrátane možnosti nápravy a pomerov obžalovaného postačujúce uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 13 rokov nepodmienečne. Z toho potom vyplýva, že na nápravu osoby, ktorá niekoho usmrtí, stačí 13 rokov, ale na nápravu osoby, ktorá sa niekomu ešte aj slovne vyhráža, je potrebných 20 rokov a 10 mesiacov. Z uvedeného je zrejmé, že trest uložený napadnutým rozsudkom nie je primeraný a spravodlivý. Práve naopak, trest uložený súdom prvého stupňa sa jednoznačne javí ako neprimeraný a nespravodlivý. Preto podľa jeho názoru mal súd prvého stupňa pri ukladaní trestu aplikovať ustanovenie § 44 Tr. zák. a upustiť od uloženia súhrnného trestu. Trest uložený skorším rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp.zn. 1T/42/2010, je totiž na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa dostatočný. Poukázal na ustanovenie § 34 ods. 1 Tr. zák. Je presvedčený, že aj v prípade, ak by súd prvého stupňa upustil od uloženia súhrnného trestu, trest odňatia slobody na 13 rokov mu určite zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a iných odradí od páchania obdobných činov. Rovnako vytvorí aj podmienky na jeho výchovu v tom smere, aby viedol riadny život. Pri určovaní výmeru trestu súd prvého stupňa neposúdil správne hlavne jeho osobu, jeho pomery, pohnútku a možnosť nápravy, v opačnom prípade by totiž dospel k záveru, že trest, ktorý mu mal podľa zákona uložiť (a aj uložil), je pre neho neprimeraný. Preto v prípade vyslovenia jeho viny považuje za dôvodné, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a upustil od uloženia súhrnného trestu. S poukazom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd jeho odvolaniu ako dôvodnému vyhovel, napadnutý rozsudok zmenil v jeho prospech, resp. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Obžalovaný v ním podanom písomnom odôvodnení odvolania v podstate namietal najmä to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku neobsahuje všetko, čo uviedol na hlavnom pojednávaní o tom, ako sa poškodený voči nemu správal. Poškodeného vykreslil ako nezodpovedného človeka, ktorý sa so svojou matkou H. M. a frajerkou E. K. dohodli, ako ho pripraviť o byt. Poukázal na rozpory vo svedeckých výpovediach ohľadne reprodukcie slov, ktorými sa mal poškodenému vyhrážať. Uviedol, že po tom, čo mu poškodený nastriekal do očí kaser, nevidel, nemohol sa ani nadýchnuť, nieto ešte bežať po schodoch a vyhrážať sa. Po tomto incidente poškodený tvrdil, že išiel pred panelák, kde fajčil s kamarátmi, druhýkrát, že išiel preparkovať auto, aby mu ho nerozbil, a frajerka poškodeného E. K. tvrdila, že ostal stáť predo dvermi bytu. Tiež poukázal na rozpory vo výpovediach svedkýň H. M. a E. K. ohľadne presného znenia vyhrážok, ktoré im adresoval v byte. Už predtým sa mu vyhrážali, že mu spravia zo života peklo a že ho dostanú do basy, keď sa im súdnou cestou nepodarilo dostať ho z bytu. V ďalšom namietal nesprávnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku na strane 6, kde je uvedené, že v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu bol vo výkone trestu odňatia slobody, čo je ďalšie klamstvo. Vo výkone trestu odňatia slobody nebol nikdy v živote, takže si myslí, že súd jednal účelovo, aj keď bolo od začiatku jasné, že dotyčným osobám J. M., H. M. a E. K. sa jednalo len a len o byt, ktorý rok predtým celý prerobil. V odôvodnení sa ďalej nepíše o vykonaných konfrontáciách, kde sa výpovede J. M. a E. K. taktiež nezhodovali a keď povedal svedkyni E. K., že sa nejako zle dohodli, jej odpoveď bola: „S M. rodinou už nechcem mať nič spoločné.“ Podľa jeho názoru je sudkyňa JUDr. Miriam Penjaková voči jeho osobe zaujatá, pretože v odôvodnení rozsudku uvádza, že bol pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu a neuvádza skutočnosti, ktoré on na hlavnom pojednávaní udal.

K odvolaniu obžalovaného sa vyjadril poškodený J. M., ktorý uviedol, že k jeho otcovi (obžalovanému) vždy pristupoval s úctou, s akou sa má pristupovať ku svojmu otcovi, ale hlavne so strachom, až do doby, kým sa spory, ktoré boli medzi jeho matkou a obžalovaným, nevystupňovali až tak, že sa do nich musel zapojiť aj on a zastať sa svojej matky, ktorá mu toto jeho správanie trpela celý život. Od tej doby bol pre neho len „parchant a skurvenec“. Človeku ako obžalovaný sa však nedalo odporovať, pretože veľmi dobre poznal jeho výbušnú povahu. Fyzicky je a vždy bol obžalovaný stavaný lepšie ako on, z toho dôvodu mal pri sebe 1.7.2009 slzný plyn. Taký istý nosila pri sebe aj jeho matka H. M.. Obžalovaný sa jeho matke už vyhrážal smrťou aj v minulosti, preto ho mala aj ona. To, čo sa stalo 1.7.2009, vzbudilo v ňom obavu o jeho život, preto slzný plyn aj použil. Konflikt, ktorý sa stal, bol vyvrcholením dlhšie trvajúceho sporu, ktorý bol samozrejme kvôli alkoholizmu obžalovaného. V ďalšom poprel tvrdenia obžalovaného ohľadne jeho negatívneho správania sa k nemu. Uviedol, že väčšina konfliktov sa začala vtedy, keď jeho matka dostala rozum a prestala tieto veci financovať, lebo si chcela odložiť peniaze na starobu. Je rád, že posledné peniaze použila matka na dovolenku a aspoň týždeň zo svojho života si oddýchla a nemusela rozmýšľať nad tým, že čo sa bude diať, keď obžalovaný príde domov. Pokiaľ ide o deň 1.7.2009, to, že sa otcovi vyhrážal, že z neho spraví slepca, je lož. Prečo to neuviedol v prípravnom konaní? To, že údajne tvrdil, že po tom, čo sa stalo na schodoch, išiel pred panelák a fajčil tam s kamarátmi, je čistá hlúposť. Nikdy to netvrdil. K výpovedi jeho priateľky, podľa ktorej ostal stáť pred dverami bytu, uviedol, že ona nemohla vedieť, či išiel dole schodmi, alebo ostal za dverami bytu, preto povedala, že ostal za dverami, čo je pravda, pretože v byte v tom čase nebol.

Krajský súd na podklade odvolania podaného obžalovaným preskúmal v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku v celom rozsahu, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na všetky prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a zistil, že na základe odvolania z dôvodu uvedeného v ustanovení § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por. je potrebné napadnutý rozsudok zrušiť vo výroku o treste a následne i vo výroku o ochrannom dohľade.

K výroku o vine:

Predovšetkým je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa v samotnej podstate – v merite veci rozhodol o vine obžalovaného správne, a to aj napriek tomu, že jeho rozhodnutie je založené aj na dôkaze – výsluchu (v čase konania pred súdom už nebohej) svedkyne H. M. z 20.10.2009, ktorý nemožno považovať za výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam Trestného poriadku, v dôsledku čoho nebolo možné na hlavnom pojednávaní zápisnicu o tomto výsluchu prečítať a na takýto výsluch pri rozhodovaní prihliadať.

V zmysle § 263 ods. 3 písm. a) veta za bodkočiarkou Tr. por., ak ide o výpoveď svedka, u ktorého bol v čase jeho výpovede v prípravnom konaní, ktorá sa má prečítať, dôvodný predpoklad, že na hlavnom pojednávaní ho nebude možné vypočuť, možno jeho výpoveď prečítať len vtedy, ak bol o úkone riadne upovedomený obvinený a ak má obhajcu, jeho obhajca, a ak bol výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam Trestného poriadku.

Taktiež v zmysle § 263 ods. 3 písm. a), veta pred bodkočiarkou Tr. por. zápisnica o výpovedi svedka, ktorý zomrel, sa prečíta na návrh prokurátora vtedy, ak bol výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam Trestného poriadku.

Krajský súd opakovane vo svojich rozhodnutiach judikoval, že spôsob zodpovedajúci ustanoveniam Trestného poriadku je zachovaný vtedy, ak bol svedok vyslúchnutý:

- po vznesení obvinenia (§ 206 Tr. por.),

- po poučení o práve odoprieť výpoveď aj podľa § 130 Tr. por. a

- svedok po poučení výslovne vyhlásil, že právo odoprieť výpoveď nevyužíva a

- obvinený bol riadne upovedomený o čase a mieste vykonania tohto výsluchu a ak má obhajcu, jeho obhajca (§ 213 Tr. por.), (judikát trestnoprávneho kolégia krajského súdu Jtk 6/09)

Z uvedeného vyplýva, že zápisnica o výpovedi svedka z prípravného konania môže byť v konaní pred súdom prečítaná (§ 263, § 264, § 261 ods. 4 v spojení s § 258 ods. 4 Tr. por.) len vtedy, ak bol tento výsluch vykonaný v prípravnom konaní kontradiktórne, t.j. ak výsluch svedka bol uskutočnený za prítomnosti obvineného alebo jeho obhajcu alebo ak im prítomnosť pri tomto úkone bola reálne umožnená.

V predmetnej veci bol orgánmi činnými v trestnom konaní vykonaný výsluch svedkyne H. M. bez toho, aby obžalovanému bola poskytnutá reálna možnosť sa tohto výsluchu zúčastniť. Z obsahu vyšetrovacieho spisu je zistiteľné, že poverený príslušník PZ pri výsluchu obvineného, vykonanom 15.10.2009 (č.l. 17 spisu), tohto poučil aj podľa § 213 ods. 1 Tr. por. Po takomto poučení obvinený I. M., ktorý v tom čase nemal obhajcu, prehlásil: „Bol som poučený v zmysle § 213 Tr. por., že môžem žiadať, aby som bol prítomný pri vyšetrovacích úkonoch, tohto práva sa ja výslovne vzdávam a výslovne vyhlasujem, že si nežiadam byť vyrozumený o termínoch procesných úkonov“. Pri pokračovaní vo výsluchu obvineného I. M. 7.12.2009, konanom v prítomnosti jeho obhajcu, obvinený I. M. po opätovnom poučení podľa zákonných ustanovení uvedených v zápisnici z 15.10.2009 vyhlásil: „Pri ostatných úkonoch sa zúčastniť nechcem, nežiadam byť o nich vyrozumený“.

Takéto vyjadrenia obvineného nemôže zbaviť a ani nezbavilo príslušného vyšetrovateľa, resp. povereného príslušníka PZ povinnosti riadne upovedomiť obvineného o úkone – v tomto prípade o vykonávaní výsluchu svedkyne H. M., pretože táto povinnosť vyšetrovateľovi vyplýva priamo zo zákona (§ 34 ods. 4 Tr. por., § 213 Tr. por., § 263 ods. 3 písm. a/, ods. 4 Tr. por.). Takýto postup policajta je v rozpore s judikátom trestnoprávneho kolégia krajského súdu Jtk 7/09.

Obvinený, resp. jeho obhajca musí mať vždy reálnu možnosť realizovať svoje právo na obhajobu a je len na ňom, či ho využije. Obvinený tak môže urobiť až potom, ako bol riadne upovedomený o čase a mieste vykonania výsluchu konkrétneho svedka. Iba všeobecné poučenie obvineného o možnosti zúčastniť sa vyšetrovacích úkonov podľa § 213 ods. 1 Tr. por. nemožno považovať za dostatočné, pretože takéto poučenie nezohľadňuje povinnosť policajta, vyplývajúcu mu z ustanovenia § 213 ods. 3 Tr. por., ktorú musí aplikovať vo vzťahu k obvinenému, ktorý nemá obhajcu a nezohľadňuje ani povinnosť podľa § 263 ods. 3 písm. a), ods. 4 Tr. por. Spomenuté zákonné ustanovenia spolu úzko súvisia, a preto musia byť aplikované v jednote a nie izolovane. Iba tak totižto možno docieliť, aby výsluch svedka bol v súlade nielen s naším Trestným poriadkom, ale aj s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). (Jtk 7/09-I.)

Naviac z obsahu zápisnice o výsluchu obvineného nie je možné ani zistiť, či obvinený mal vedomosť o tom, resp. či mu bolo vysvetlené, čo sa pojmom „vyšetrovací úkon“ rozumie, t.j. či bol vôbec uzrozumený s tým, čoho sa vlastne vzdáva.

Obvinený sa môže vzdať práva účasti na vyšetrovacom úkone, podmienkou ale je, že o tomto úkone bol včas a riadne upovedomený.

Požiadavke riadneho upovedomenia obvineného o vyšetrovacom úkone, ktorým je výsluch svedka, zodpovedá upovedomenie vyhotovené v písomnej forme, doručené obvinenému, resp. jeho obhajcovi, v ktorom je výslovne uvedený deň, čas (hodina, minúta), miesto vykonania tohto výsluchu a konkretizovaná osoba (menom a priezviskom), ktorá má byť vypočúvaná. Takéto upovedomenie musí byť obvinenému, resp. jeho obhajcovi doručené včas, t.j. v primeranom predstihu, tak aby bolo zachované právo obvineného mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby (čl. 6 ods. 3 písm. b/ Dohovoru).

Aj keď obvinený, resp. obhajca neoznámi, že sa chce zúčastniť výsluchov svedkov (§ 213 ods. 3 Tr. por.), je policajt povinný vždy ho riadne upovedomiť o vykonaní takéhoto úkonu (čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 3 písm. d/ Dohovoru). (Jtk 7/09-II.)

Vykonanie výsluchu svedka bez toho, aby bola obvinenému poskytnutá reálna možnosť sa obhajovať, považuje krajský súd za podstatnú chybu konania, v dôsledku porušenia práva obvineného na obhajobu (čl. 6 ods. 1, 3 písm. b/, c/, d/ Dohovoru, čl. 50 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, § 2 ods. 9 a § 213 ods. 1, 2, 3 Tr. por.).

Krajský súd uzatvára, že výsluch svedkyne H. M. z prípravného konania nemožno považovať za dôkaz získaný zákonným spôsobom, ani v súlade so zásadou kontradiktórnosti, a preto krajský súd pokladá tento dôkaz za nulitný. Okresný súd na hlavnom pojednávaní prečítal zápisnicu o výpovedi svedkyne H. M. z 20.10.2009 (č.l. 198 spisu) v rozpore s ustanovením § 263 ods. 3 písm. a) Tr. por., pričom k tomuto dôkaznému prostriedku pri svojom rozhodovaní vôbec nemal prihliadnuť (nemohol zápisnicu o jej výpovedi prečítať, pretože nebola získaná v súlade so zákonom).

Odhliadnuc od vyššie vysloveného názoru o nepoužiteľnosti spomínaného dôkazu – výsluchu svedkyne H. M., však krajský súd uzatvára, že na podklade ostatných v konaní produkovaných a vykonaných dôkazov, ktoré sú zákonné, možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa, a tento skutok vykazuje všetky znaky prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák.

Okresný súd po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, vyhodnotení a posúdení dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh skutkového deja, zodpovedajúci všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria úplne ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa.

Právna kvalifikácia súdeného skutku ako prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto smere a všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení.

Krajský súd naviac dodáva, že obžalovaný je usvedčovaný zo súdeného prečinu výpoveďami svedka poškodeného J. M., ktorý tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom v podstatných bodoch zhodne popísal konanie obžalovaného. Výpoveď svedka poškodeného je podporená i výpoveďou svedkyne E. K.. Výpovede týchto svedkov sú v podstatných bodoch týkajúcich sa priebehu incidentu vo vzájomnom súlade. V podpornom vzťahu s týmito svedeckými výpoveďami sú aj listinné dôkazy, a to lekárske správy z 1.7.2009, z ktorých vyplýva, že poškodený J. M. bol tohto dňa (t.j. v deň spáchania skutku) ošetrený v Ústrednej vojenskej nemocnici SNP v Ružomberku, kde bolo konštatované zranenie – povrchové poranenie v oblasti zápästia vľavo s predpokladaným časom liečenia 5-7 dní, ktoré malo byť poškodenému spôsobené napadnutím inou osobou použitím fyzického násilia. Skutočnosť, že touto osobou bol práve obžalovaný, vyplynula nielen z výpovedí svedkov – poškodeného J. M. a svedkyne E. K., ale nepoprel ju ani sám obžalovaný.

Výpoveďami týchto svedkov bolo preukázané, že obžalovaný sa 1.7.2009 vyhrážal poškodenému J. M. zabitím, pričom keď sa k poškodenému priblížil, chytil ho silno za zápästie ľavej ruky v úmysle ho druhou rukou udrieť, v čom mu poškodený zabránil tým, že mu nastriekal do tváre kaser. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku obžalovaného spochybňujúcu spôsobilosť vyhrážky obžalovaného vyvolať u poškodeného dôvodnú obavu o jeho život a zdravie, pretože ak by aj odznela, tak by bola vyhrážkou demonštratívnou, túto krajský súd považuje za právne irelevantnú.

Pre naplnenie objektívnej stránky trestného činu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 Tr. zák. je podstatné to, ako subjektívne pociťuje vážnosť tejto vyhrážky poškodený a či táto vyhrážka je spôsobilá u poškodeného vzbudiť dôvodnú obavu z jej z uskutočnenia. Z okolností daného prípadu opísaných v skutkovej vete napadnutého rozsudku je nepochybné, že vyhrážka zabitím adresovaná poškodenému bola spôsobilá – mohla u poškodeného obavu o jeho život a zdravie vyvolať.

Naviac obžalovaný potvrdil vážnosť ním prednesených vyhrážok vlastným protiprávnym konaním, keď v priebehu tohto trestného stíhania 21.10.2009 úmyselne usmrtil – zavraždil svoju bývalú manželku a matku poškodeného H. M., ktorá bola objektom jeho vyhrážok aj 1.7.2009.

Z dokazovania vykonaného v tomto konaní je zrejmé, že medzi obžalovaným a poškodeným sú dlhodobo zlé vzťahy, ktoré vyúsťovali prevažne do verbálnych konfliktov. Z výpisu z registra priestupkov je zistiteľné, že obžalovaný sa od roku 2005 dopustil siedmich priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, za spáchanie ktorých bol v rozkaznom konaní sankcionovaný prevažne uložením pokuty. V štyroch prípadoch sa obžalovaný dopustil tohto priestupku voči t.č. nebohej H. M., ktorá bola jeho manželkou až do 14.5.2009, kedy bolo ich manželstvo rozsudkom Okresného súdu Ružomberok, č.k. 3C/42/2009-26 zo 7.4.2009, rozvedené. V dvoch prípadoch sa dopustil tohto priestupku voči poškodenému J. M. a v jednom prípade voči susedom. Z popisu jednotlivých konaní, ktorými sa obžalovaný týchto priestupkov dopustil, vyplýva, že obžalovaný je osobou so sklonmi k agresívnemu a šikanóznemu správaniu sa, ktorým znepríjemňoval život svojich najbližších. K tvrdeniam obžalovaného uvádzaným v jeho odvolaní, v zmysle ktorých to bol poškodený J. M., kto sa k nemu správal zle, krajský súd poznamenáva, že ani prípadné neprístojné správanie sa poškodeného voči obžalovanému, obžalovaného neoprávňovalo na konanie, ktorého sa voči poškodenému dopustil.

Na základe vyššie uvedeného krajský súd uzatvára, že vyššie uvedené zákonné dôkazy týkajúce sa súdeného skutku tvoria logickú reťaz, ktorá bezpečne vedie k záveru o vine obžalovaného zo spáchania nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., ktorý záver nedokážu spochybniť ani skutočnosti uvádzané obžalovaným v jeho odvolaní.

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Odvolací súd zdôrazňuje, že odvolateľ v prevažujúcej miere primárne vo svojom odvolaní namieta hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Odvolanie je v podstate založené na opakovaných dôvodoch obhajoby obžalovaného použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. (uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 78/05)

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. (nálezy Ústavného súdu SR III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04)

K výroku o treste:

Odvolací súd po preskúmaní výroku o treste, stotožniac sa s argumentmi obžalovaného prezentovanými v jeho odvolaní, dospel k záveru, že súhrnný trest odňatia slobody uložený obžalovanému rozsudkom súdu prvého stupňa za daných okolností nezodpovedá požiadavke primeranosti – proporcionálnosti trestu. Súhrnný trest uložený súdom prvého stupňa v rámci zákonnej trestnej sadzby považuje krajský súd za príliš prísny.

* * *

V súvislosti s rozhodovaním o treste považuje krajský súd za potrebné poukázať na základné pravidlá dôležité pri ukladaní trestu.

Medzi ne v prvom rade patrí ustanovenie § 34 ods. 1 Tr. zák. zakotvujúce účel trestu, podľa ktorého trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Trest je opatrením štátneho donútenia, ktoré v mene štátu, na základe a v medziach zákona ukladajú v predpísanom konaní na to povolané súdy páchateľovi za spáchaný trestný čin. V tejto definícii je vyjadrená zásada „nulla poena sine lege, sine crimine, sine iudicio“. Trest ako právny následok trestného činu môže priamo postihnúť len páchateľa trestného činu (zásada personálnosti trestu), tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu (§ 34 ods. 3 Tr. zák.).

Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu – rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším členom spoločnosti – potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti).

Ochrana spoločnosti sa teda uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represie) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.

Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých členov spoločnosti, robí z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest pritom nesmie byť prostriedkom na riešenie iných spoločenských problémov. Preto Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi.

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiadúce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.

Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou (retribúcia). V treste je teda obsiahnuté aj spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, a to tak právne, ako aj etické.

Ustanovením, ktoré musí súd aplikovať pri úvahách týkajúcich sa ukladania trestu je § 34 ods. 4 Tr. zák., podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Osobu páchateľa treba hodnotiť vo všetkých súvislostiach. V rámci hodnotenia osoby páchateľa nemožno obísť ani možnosti jeho nápravy.

* * *

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že obžalovaný v priebehu tohto trestného konania spáchal obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 Tr. zák., za ktorý bol v konaní o dohode o vine a treste vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 1T/42/2010 právoplatne odsúdený, a to rozsudkom, č.k. 1T/42/2010-294 z 29.3.2010, na trest odňatia slobody vo výmere 13 rokov, ktorý v súčasnosti vykonáva v Ústave na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia v Ilave. Spojitosť s týmto trestným konaním je daná aj tým, že obžalovaný I. M. 21.10.2009 úmyselne usmrtil H. M., ktorá v štádiu prípravného konania tohto trestného stíhania 20.10.2009 vystupovala ako svedok. Keďže prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. obžalovaný I. M. spáchal vo viacčinnom súbehu s obzvlášť závažným zločinom vraždy podľa § 145 ods. 1 Tr. zák., boli splnené všetky zákonné predpoklady – formálne podmienky zakotvené v ustanoveniach § 42 ods. 1 a § 41 ods. 2 Tr. zák. na uloženie súhrnného trestu odňatia slobody za použitia asperačnej zásady. Napriek uvedenému konštatovaniu však odvolací súd považuje uloženie súhrnného trestu odňatia slobody za použitia asperačnej zásady vo výmere 20 rokov a 10 mesiacov, t.j. v najnižšej možnej výmere, vo vzťahu k celej zbiehajúcej sa trestnej činnosti za neprimerane prísne, čo je v rozpore so zásadou proporcionálnosti trestu.

Zásada proporcionálnosti trestu znamená, že trest musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu. Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy.

Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Možnosť nápravy páchateľa konkretizuje jeho osobu vo všetkých zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenie prognózy budúceho vývoja správania sa páchateľa na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností a ich spojitostí so spáchaným trestným činom, vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Z hľadiska posúdenia možnosti nápravy páchateľa má veľký význam celkový spôsob jeho života a jeho správanie pred spáchaním trestného činu a jeho postoj k spáchanému trestnému činu (Rt 23/1967). Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.

Súd prvého stupňa, hoci postupoval striktne podľa zákona, keď obžalovanému uložil súhrnný trest odňatia slobody podľa ustanovení § 42 ods. 1 a § 41 ods. 2 Tr. zák., nevzal do úvahy, že pri ukladaní trestov treba vychádzať zo spojenia a vzájomnej vyváženosti dvoch princípov, a to z princípu zákonnosti trestu a z princípu individualizácie trestu. Pri rozhodovaní o treste totiž nemožno posudzovať jednotlivé ustanovenia týkajúce sa ukladania trestu izolovane bez ohľadu na ich vzájomnú prepojenosť a súvzťažnosť, t.j. bez zhodnotenia toho, či ukladaný trest je v súlade so všetkými základnými zásadami, ktoré je konajúci súd pri ukladaní každého trestu povinný zohľadniť. Tieto základné zásady ukladania trestov ustanovené v § 34 Tr. zák. sú ďalej spresnené a doplnené nielen obligatórnymi ustanoveniami napr. o poľahčujúcich a priťažujúcich okolnostiach (§ 36 až 38 Tr. zák.), o úhrnnom treste, spoločnom treste (§ 41 Tr. zák.), súhrnnom treste (§ 42 Tr. zák.), ďalšom treste (§ 43 Tr. zák), ale i fakultatívnymi ustanoveniami napr. o ukladaní trestu pod dolnú hranicu ustanovenej trestnej sadzby (§ 39 Tr. zák.), o upustení od potrestania páchateľa prečinu (§ 40 Tr. zák.), o upustení od súhrnného trestu a ďalšieho trestu (§ 44 Tr. zák.).

Pri úvahách týkajúcich sa ukladania súhrnného trestu podľa ustanovení § 42 ods. 1 a § 41 ods. 2 Tr. zák. by mal súd teda skúmať aj to, či sú splnené podmienky na upustenie od uloženia súhrnného trestu podľa ustanovenia § 44 Tr. zák., teda či trest uložený skorším rozsudkom možno pokladať na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa za dostatočný.

V zmysle ustanovenia § 44 Tr. zák. súd upustí od uloženia súhrnného trestu podľa § 42 Tr. zák., ak pokladá trest uložený skorším rozsudkom na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa za dostatočný.

Postup podľa tohto citovaného zákonného ustanovenia nie je podľa názoru odvolacieho súdu vylúčený ani v prípade, ak do úvahy prichádza uloženie súhrnného trestu odňatia slobody za použitia asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., pretože i v tomto prípade sa súhrnný trest odňatia slobody ukladá aj podľa § 42 Tr. zák. Opačný záver, ku ktorému by mohol viesť príliš reštriktívny výklad tohto zákonného ustanovenia, by inak znamenal nemožnosť „zmierniť neprimeranú tvrdosť zákona“ v tak extrémnych prípadoch, ako je i tento, s čím by bolo nevyhnutne späté nerešpektovanie jednej zo základných zásad ukladania trestu – zásady proporcionálnosti trestu, ktorá je jedným z kritérií prispievajúcich k tomu, aby bol trest uložený na základe zákona trestom spravodlivým.

Záveru o prípustnosti aplikácie ustanovenia § 44 Tr. zák. v prípade, ak sú splnené všetky formálne podmienky na uloženie súhrnného trestu podľa ustanovení § 42 ods. 1 a § 41 ods. 2 Tr. zák., nebráni ani judikát V 11/1972, keďže tento vychádzal z právnej úpravy, ktorá nepoznala zmiernenie trestu v rámci dohody o vine a treste (§ 39 ods. 4) a ani „asperačnú zásadu“ v dnešnej podobe. Z toho dôvodu považuje krajský súd judikát V 11/1972 v predmetnej veci za neaplikovateľný.

V intenciách vyššie spomínaných základných zásad ukladania trestov odvolací súd nepovažoval súhrnný trest odňatia slobody, na uloženie ktorého boli splnené formálne podmienky ustanovené v § 42 ods. 1 a § 42 ods. 1 Tr. zák., v najnižšej možnej výmere 20 rokov a 10 mesiacov, za trest, ktorý by zodpovedal požiadavkám proporcionálnosti – primeranosti a spravodlivosti trestu. Tomuto záveru nasvedčuje i skutočnosť, že pokiaľ by súd v konaní o dohode o vine a treste obžalovaného odsudzoval za spáchanie obidvoch trestných činov – t.j. prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. a obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 Tr. zák., mohol by mu podľa ustanovení § 42 ods. 1, § 41 ods. 2 a § 39 ods. 4 Tr. zák. uložiť súhrnný trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere približne 13 rokov a 9 mesiacov.

V dôsledku uvedeného odvolací súd skúmal, či by k naplneniu týchto požiadaviek neprispelo upustenie od uloženia súhrnného trestu podľa § 44 Tr. zák. a dospel k záveru, že na takýto postup sú splnené zákonom požadované predpoklady.

Z odpisu registra trestov je zistiteľné, že obžalovaný bol doposiaľ 1-krát súdne postihnutý, a to v roku 1989, v dôsledku amnestie z 1.1.1990 sa však na neho hľadí, akoby nebol odsúdený. Od tejto doby až do spáchania tohto súdeného skutku bol obžalovaný, ako už bolo vyššie uvedené, riešený len priestupkovo. K právoplatnému odsúdeniu obžalovaného za iný jeho trestný čin – a to hneď obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 Tr. zák., ako i k spáchaniu tohto obzvlášť závažného zločinu, došlo až v priebehu tohto trestného stíhania. Je teda nepochybné, že obžalovaný neviedol riadny život tak pred spáchaním v tomto konaní súdeného skutku, ako ani po jeho spáchaní. Napriek uvedenému konštatovaniu však nemožno opomenúť, že žiaden trest by nemal vybočovať z medzí primeranosti.

Podľa názoru odvolacieho súdu trest odňatia slobody uložený obžalovanému I. M. rozsudkom Okresného súdu Žilina, č.k. 1T/42/2010-294 z 29.3.2010, vo výmere 13 rokov, je dostatočný – primeraný vo vzťahu k celej zbiehajúcej sa trestnej činnosti (t.j. vo vzťahu k prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. a k obzvlášť závažnému zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 Tr. zák.), a to tak na ochranu spoločnosti, ako aj na nápravu obžalovaného. Tento trest dostatočne, primerane a spravodlivo zohľadňuje účel trestu z hľadiska jeho individuálnej i generálnej prevencie, pričom takto uložený trest v plnej miere odzrkadľuje možnosť nápravy a pomery obžalovaného.

Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a sám postupom § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

* * *

Na tomto mieste považuje odvolací súd za potrebné súd prvého stupňa upozorniť na niektoré pochybenia, ktorých sa pri ukladaní trestu odňatia slobody dopustil.

V súvislosti s formuláciou výroku, ktorým súd ukladá trest odňatia slobody, výkon ktorého zároveň podmienečne neodkladá, krajský súd len poznamenáva, že nepovažuje za nevyhnutné uvádzať, že ide o trest nepodmienečný (t.j. uvádzať to, čo zákon výslovne neukladá), nakoľko táto skutočnosť je zrejmá zo samotnej konštrukcie výroku o treste ako celku.

Pokiaľ ide o vyjadrenie pomeru zistených poľahčujúcich a priťažujúcich okolností vo výroku o treste, ak súd nezistí žiadnu z týchto okolností, čo vo výroku o treste vyjadrí uvedením ustanovenia § 38 ods. 2 Tr. zák. (tak ako tomu bolo i v tomto prípade), je absolútne nelogické a v rozpore so zákonom, aby zároveň v tomto výroku bolo uvádzané i ustanovenie § 38 ods. 7 Tr. zák., ktoré vylučuje použitie ustanovení § 38 ods. 4, 5 a 6 v prípade súčasného ukladania zvýšeného úhrnného alebo súhrnného trestu podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. (t.j. v prípade použitia asperačnej zásady) alebo súhrnného trestu podľa § 42 Tr. zák., ak by súčasné použitie týchto ustanovení bolo pre páchateľa neprimerane prísne. Keďže v danom prípade nebol žiaden dôvod na aplikáciu ustanovení § 38 ods. 4, ods. 5, alebo ods. 6 Tr. zák., nebol ani dôvod aplikovať ustanovenie § 38 ods. 7 Tr. zák., ktoré aplikáciu týchto ustanovení v konkrétnom prípade vylučuje.

V súvislosti s formuláciou výroku o „zaradení obžalovaného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody“ krajský súd zároveň dáva „pro futuro“ do pozornosti okresného súdu, že obžalovaný sa v zmysle ust. § 48 ods. 2 (ods. 3, ods. 4) Tr. zák. zaraďuje „na“ výkon trestu odňatia slobody, a nie „pre“ výkon trestu odňatia slobody, ako to vo výroku o treste napadnutého rozsudku uviedol súd prvého stupňa.

Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák., toto nezodpovedalo stavu veci, na čo správne poukázal vo svojom odvolaní i obžalovaný. Okresný súd nesprávne odôvodnil zaradenie obžalovaného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia tým, že obžalovaný v posledných desiatich rokoch bol vo výkone trestu odňatia slobody, čo nezodpovedá skutočnosti, pretože obžalovaný stále vo výkone trestu je. Na splnenie podmienok uvedených v ustanovení § 48 ods. 1 písm. b) Tr. zák. sa vyžaduje, aby zo strany páchateľa išlo o recidívu a nie aby jeho trestné činy boli v súbehu. Dôvodom na zaradenie obžalovaného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia v tomto konaní totiž nemohla byť skutočnosť, že pri ukladaní súhrnného trestu obžalovaný bol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom, ktorý okresný súd zrušil (obdobne Rt 58/1976).

K výroku o ochrannom dohľade:

Čo sa týka rozhodnutia súdu prvého stupňa o uložení ochranného dohľadu podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. a § 78 ods. 1 Tr. zák., toto vzhľadom na rozhodnutie krajského súdu o upustení od uloženia súhrnného trestu odňatia slobody podľa § 44 Tr. zák. stratilo opodstatnenie.

Okresný súd totiž v tomto konaní ukladal obžalovanému ochranný dohľad len z dôvodu, že ho odsudzoval za celú zbiehajúcu sa trestnú činnosť – ukladal mu súhrnný trest za trestné činy, z ktorých jeden bol obzvlášť závažným zločinom, v dôsledku čoho musel obžalovanému obligatórne podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. uložiť aj ochranný dohľad, keďže spolu s uložením súhrnného trestu zrušoval podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. aj výrok rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 1T/42/2010-294 z 29.3.2010, ktorým bol tento ochranný dohľad pôvodne uložený.

Keďže odvolací súd podľa § 44 Tr. zák. upustil od uloženia súhrnného trestu, rozsudok Okresného súdu Žilina, č.k. 1T/42/2010-294 z 29.3.2010, zostal v celom rozsahu, teda aj vo výroku o ochrannom dohľade „nedotknutý“ – t.j. právoplatný i vykonateľný. Vzhľadom na uvedené rozhodnutie o ochrannom dohľade v napadnutom rozsudku stratilo svoj podklad i význam a jeho ponechanie v platnosti by bolo rozhodnutím duplicitným a nadbytočným. Preto bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť aj vo výroku o ochrannom dohľade.

K výroku o náhrade škody:

Čo sa týka rozhodnutia o náhrade škody podľa § 287 ods. 1 Tr. por., súd prvého stupňa postupoval správne, keď obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodenej spoločnosti Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s. škodu vo výške 10,- Eur, ktorá predstavuje náklady zdravotnej starostlivosti vynaložené v súvislosti s ošetrením zranenia poškodeného J. M., ktoré mu spôsobil obžalovaný. V tejto časti preto zostal rozsudok okresného súdu „nedotknutý“.

* * *

Pri rozhodovaní o odvolaní obžalovaného odvolací súd vychádzal z judikátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Tpj 90/2009-6 (Rt 54/2009), v zmysle ktorého, ak obžalovaný podá odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku, ktoré sa ho týkajú, a odvolací súd pri plnení revíznej povinnosti, vymedzenej v § 317 ods. 1 Tr. por. zistí, že v napadnutom rozsudku je chybný len výrok o zaradení obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody, ide o oddeliteľnú časť rozsudku v zmysle § 321 ods. 3 Tr. por., ktorú musí zrušiť a na základe § 322 ods. 3 Tr. por. nahradiť novým výrokom o zaradení obvineného na výkon trestu odňatia slobody. V takom prípade nerozhoduje žiadnym ďalším výrokom o správnosti nedotknutých výrokov prvostupňového rozsudku, a preto v tomto rozsahu ani odvolanie obvineného nezamieta. Vzhľadom na povahu odvolania, ktoré je z hľadiska rozhodovania odvolacieho súdu, pokiaľ ide o toho istého odvolateľa, nedeliteľné, neprichádza do úvahy čiastočné zamietnutie odvolania. Postup podľa § 319 Tr. por. prichádza do úvahy iba vtedy, ak je odvolanie nedôvodné v celom rozsahu.

Na základe uvedeného krajský súd rozhodol o treste sám tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Žiline, 21. septembra 2010