Judikát Jtk 19/2010 - Súhrnný trest (§ 42 ods. 1 Tr. zák.) - postup súdu pri ukladaní súhrnného trestu na hlavnom pojednávaní (§ 269 Tr. por.) a v konaní o dohode o vine a treste

uznesenie KS ZA sp.zn. 1To/59/2010

1To/59/2010-164

U Z N E S E N I E

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr. Pavla Polku a JUDr. Adriany Gallovej, na neverejnom zasadnutí konanom 22. júna 2010 prejednal sťažnosti obvineného V. M. a okresného prokurátora podané proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/32/2010 z 31.3.2010 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosti obvineného V. M. a okresného prokurátora z a m i e t a, pretože nie sú dôvodné.

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým uznesením okresný súd postupom podľa § 331 ods. 1 písm. b) Tr. por. odmietol návrh dohody o vine a treste uzavretej medzi obvineným V. M. a Okresnou prokuratúrou v Liptovskom Mikuláši. Okresný súd takto postupoval z dôvodu jej zrejmej neprimeranosti vo výroku o treste. Dohodnutý trest odňatia slobody podľa okresného súdu nezodpovedá zásadám ukladania trestov určených Trestným zákonom. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že: „Obvinený V. M. je v prejednávanej veci stíhaný za zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zák. Obvinený spáchal tento skutok skôr, ako bol vyhlásený rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/7/2010 z 2.2.2010, právoplatný 2.2.2010, ktorým bol obvinený odsúdený za spolupáchateľstvo k zločinu vydierania podľa § 20 k § 189 ods. 1 Tr. zák., za spolupáchateľstvo k zločinu lúpeže podľa § 20 k § 188 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zák. a za spolupáchateľstvo k zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 20 k § 183 ods. 1, 2 písm. a), b) Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov a 8 mesiacov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Obvinený teda spolu so zbiehajúcimi trestnými činmi troma skutkami spáchal tri úmyselné trestné činy, z ktorých všetky sú zločinmi. Z uvedených skutočností je zrejmé, že sú splnené podmienky na uloženie súhrnného trestu a prokurátor v konaní o dohode o vine a treste bol povinný postupovať pri návrhu druhu a výšky súhrnného trestu podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., t.j. v zmysle tzv. asperačnej (zostrujúcej) zásady, podľa ktorej sa zvyšuje horná hranica trestnej sadzby trestného činu najprísnejšie trestného o jednu tretinu, pričom súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby. V prejednávanej veci je najprísnejšie trestný zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 Tr. zák., za ktorý Trestný zákon ustanovuje trest odňatia slobody od 7 rokov do 12 rokov. Z dôvodu uplatnenia asperačnej zásady sa horná hranica trestnej sadzby (12 rokov) zvyšuje o jednu tretinu na 16 rokov. U obvineného prevažuje pomer priťažujúcich okolností nad poľahčujúcimi (§ 36 písm. l/, § 37 písm. h/, m/ Tr. zák.). Prokurátor namiesto aplikácie § 38 ods. 7 Tr. zák. použil pri výmere trestu ustanovenie § 38 ods. 4 Tr. zák., čím sa zvýšila dolná hranica upravenej trestnej sadzby (7 rokov – 16 rokov) o jednu tretinu, t.j. na 10 rokov. Trest odňatia slobody je potom možné uložiť nad jednu polovicu takto upravenej trestnej sadzby, t.j. od 13 rokov do 16 rokov. V konaní o dohode o vine a treste je možné podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Tr. zák. znížiť trest odňatia slobody, najviac o jednu tretinu pod dolnú hranicu trestnej sadzby, upravenú podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., čo v prejednávanej veci znamená najmenej 8 rokov a 8 mesiacov. Dohodnutý trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov nezodpovedá vyššie uvedeným zásadám, navyše dohodnutej výške trestu nezodpovedá skutočnosť, že trest sa ukladá za tri skutky, ktoré všetky sú zločinmi, napĺňajúcimi znaky tzv. kvalifikovanej skutkovej podstaty, t.j. vyššej miery zavinenia, preto uzavretá dohoda o vine a treste je zrejme neprimeraná, a tak súd odmietol návrh na schválenie dohody o vine a treste. Nedostatkom predloženého návrhu na schválenie dohody o vine a treste je aj skutočnosť, že súčasťou spisu nie je rozsudok alebo kompletný spis Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/7/2010, aby súd mohol preskúmať podmienky na uloženie súhrnného trestu odňatia slobody.“

Proti tomuto uzneseniu podali riadne a včas sťažnosť okresný prokurátor i obvinený V. M.

Prokurátor v sťažnosti uviedol: „Prokuratúra pri ukladaní trestu postupovala v súlade so zásadami na ukladanie trestu, a to tým spôsobom, že za použitia asperačnej zásady bola vypočítaná dolná hranica trestnej sadzby, a to 11 rokov a 6 mesiacov, pričom výsledný trest bol docielený za použitia ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Tr. zák., avšak z výmery 11 rokov a 6 mesiacov nebola znížená sadzba v celom rozsahu jednej tretiny, čo by predstavovalo 7 rokov a 8 mesiacov, ale bola určená výsledná sadzba 8 rokov. Výška trestu odňatia slobody vo výmere 7 rokov a 8 mesiacov bola obvinenému uložená predchádzajúcim odsúdením 2T/7/2010 z 2.2.2010, a preto pri uzatváraní novej dohody a pri ukladaní súhrnného trestu bolo dohodnuté, že pri súčasnom zrušení výroku o treste tohto rozsudku sa pôvodný trest navýši o 4 mesiace na výslednú hodnotu 8 rokov. Prokurátor, obvinený a obhajca nemali v úmysle súčasne aplikovať ustanovenia o asperačnej zásade a súčasne aplikovať aj ustanovenia § 38 ods. 4 Tr. zák., a teda zvyšovať trestnú sadzbu duplicitne. Prokurátor nemal v úmysle zvýšiť opätovne dolnú hranicu trestnej sadzby o ďalšiu jednu tretinu, nakoľko uvedené by bolo v rozpore s postupom, ktorý prokurátor dovtedy uplatnil. Ak bolo vykonané dohodovacie konanie, uvedené znamená, že takéto konanie je pre obvineného výhodnejšie v porovnaní s aplikáciou základných trestných sadzieb, a preto by to bolo nelogické, aby sa v dohodovacom konaní zvyšovala dolná hranica trestnej sadzby dvakrát o jednu tretinu a následne za použitia ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Tr. zák. by opätovne došlo k zníženiu trestnej sadzby naspäť o jednu tretinu. Celý problém, na ktorý poukázal súd, spočíva v tom, že vo výrokovej časti návrhu v jeho časti upravujúcej uloženie trestu absentuje uvedené ustanovenie § 38 ods. 7 Tr. zák. Zastávam názor, že v tomto prípade ide len o tento problém, ktorý je riešiteľný postupom podľa § 334 ods. 2 Tr. por., teda po oboznámení po výhrady súdom by došlo k doplneniu uvedeného ustanovenia do daného výroku. Poukazujem aj na zásady rýchlosti a hospodárnosti konania, kde v prípade, ak by malo dôjsť po vrátení veci súdom späť do prípravného konania k uzatvoreniu novej dohody, táto by bola v podstate úplne totožná, navyše by obsahovala len ustanovenie § 38 ods. 7 Tr. zák. Obvinený vykoná trest odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Dubnici nad Váhom a finančné náklady jeho eskortovania do Liptovského Mikuláša len kvôli zmienenému dôvodu nie sú zanedbateľné. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby druhostupňový súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.“

Obvinený V. M. vo svojej sťažnosti, odôvodnenej prostredníctvom obhajcu JUDr. D. J., uviedol nasledovné: „Súd v odôvodnení uznesenia konštatuje, že predovšetkým absentuje aplikácia § 38 ods. 7 Tr. zák., ktorá mala byť použitá pri výmere trestu namiesto ustanovenia § 38 ods. 4 Tr. zák., čím sa zvýšila dolná hranica upravenej trestnej sadzby (7 rokov – 16 rokov) o jednu tretinu, t.j. na 10 rokov. Trest odňatia slobody je potom možné uložiť nad jednu polovicu takto upravenej trestnej sadzby, t.j. od 13 rokov do 16 rokov. V konaní o dohode o vine a treste je možné znížiť trest odňatia slobody najviac o jednu tretinu pod dolnú hranicu trestnej sadzby, čo v prejednávanej veci znamená najmenej 8 rokov a 8 mesiacov. Pri ukladaní trestu sa postupovalo so zásadami na ukladanie trestu, pričom za použitia asperačnej zásady bola vypočítaná dolná hranica trestnej sadzby znížená o jednu tretinu na 7 rokov a 8 mesiacov. Je nelogické, aby sa pri výpočte trestu aplikovali jednak ustanovenia o asperačnej zásade a zároveň aj ustanovenie podľa § 38 ods. 4 Tr. zák. V konečnom dôsledku by sa trestná sadzba zvýšila duplicitne. V žiadnom prípade nikto pri uzatváraní dohody o vine a treste nemal v úmysle opätovne zvyšovať dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu, pretože s takouto dohodou by obvinený nesúhlasil. Vzniknutú situáciu ohľadom absencie ustanovenia § 38 ods. 7 Tr. zák. mohol súd vyriešiť na verejnom zasadnutí, po oboznámení strán s výhradou súdu by došlo zo strany prokurátora k doplneniu ustanovenia § 38 ods. 7 Tr. zák. do návrhu dohody o vine a treste, s čím by obvinený a aj obhajca súhlasili. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem, aby Krajský súd Žilina napadnuté uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/32/2010 z 31.3.2010 zrušil a uložil mu, aby vo veci opätovne konal a rozhodol.“

Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle ustanovenia § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť a zákonnosť napadnutého uznesenia, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že sťažnosti prokurátora i obvineného nie sú dôvodné.

Krajský súd ďalej zistil, že konanie, ktoré predchádzalo napadnutému uzneseniu, bolo vykonané prvostupňovým súdom v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Výrok o odmietnutí návrhu dohody o vine a treste zodpovedá tiež stavu veci a zákonu.

V prvom rade krajský súd poznamenáva, že prokurátor a obvinený sa dohodli na uložení súhrnného trestu, čo znamená, že jedným zo základných predpokladov na takúto dohodu je aj oboznámenie sa s obsahom trestného spisu, ktorý sa vzťahuje na súhrnný treste. V predmetnej veci ide o spis Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/7/2010.

Zo zápisnice o konaní o dohode o vine a treste je zrejmé, že prokurátor, obhajca ani obvinený sa s uvedeným spisom neoboznámili a zrejme ho ani nemali k dispozícii, keďže prokurátor tento spis nepredložil súdu ako prílohu terajšieho spisu. Materiál, ktorý predložil prokurátor súdu s návrhom na schválenie dohody o vine a treste, je teda nekompletný a len dokumentuje, že pri dohode o vine a treste a pri riešení tak závažnej otázky, ako je súhrnný trest, bolo postupované nesprávne. Nakoľko spis Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/7/2010 nebol predložený krajskému súdu, ani krajský súd nemá dostatočné podklady na preskúmanie správnosti a zákonnosti navrhnutej dohody o vine a treste v časti týkajúcej sa trestu.

Okrem toho sa strany konania v dohode o vine a treste dohodli na použití takých ustanovení Trestného zákona – vo výroku o treste, z ktorých by vyšla sadzba, v rámci ktorej mohli uvažovať o uložení trestu, ktorá nezodpovedá zákonu (5 rokov a približne 8 mesiacov až 16 rokov), a to z nasledovných dôvodov.

Základná sadzba (§ 188 ods. 2 Tr. zák.) je 7 rokov až 12 rokov. Túto sadzbu strany najprv upravili podľa § 38 ods. 4 Tr. zák. s ohľadom na § 36 písm. l), § 37 písm. h), m) Tr. zák., to znamená dospeli k sadzbe 8 rokov a 8 mesiacov až 12 rokov. Následne túto sadzbu upravili podľa § 39 ods. 2 písm. d) Tr. zák. tak, že došlo k zníženiu spodnej hranice trestnej sadzby na 5 rokov a približne 8 mesiacov až 12 rokov a napokon postupom podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. zvýšili hornú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu. Výsledná sadzba podľa dohody teda je 5 rokov a približne 8 mesiacov až 16 rokov.

Návrh dohody s takýmto výrokom o treste, na akom sa prokurátor a obvinený dohodli a ako je v návrhu sformulovaný, nielenže je nesprávny, ale aj nezákonný.

Tu už nejde o prípad, že by navrhnuté znenie výroku o treste bolo zrejme neprimerané alebo nespravodlivé a súd by mohol za tým účelom prerušiť verejné zasadnutie, ale ide o prípad absolútnej nezákonnosti výroku o treste, pretože prokurátor a obvinený dohadovali trest z výmery, ku ktorej v žiadnom prípade nemohli zákonným spôsobom dospieť.

Preto krajský súd považuje argumenty prokurátora i obhajcu, že: „nemali v úmysle súčasne aplikovať...“, že: „problém je v absencii ustanovenia § 38 ods. 7 Tr. zák. vo výroku“ a že: „problém možno riešiť postupom podľa § 334 ods. 2 Tr. por.“ a úvahy o hospodárnosti konania za irelevantné.

V ďalšom, ak sa bude chcieť prokurátor a obvinený dohodnúť, musia postupovať podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. a § 38 ods. 7 Tr. zák. (sadzba 11 rokov a 6 mesiacov až 16 rokov), následne podľa § 39 ods. 4 Tr. zák. upraviť sadzbu na 7 rokov a 8 mesiacov až 16 rokov a trest ukladať aj podľa § 42 ods. 1, 2 Tr. zák., keďže ide o súhrnný trest.

Takémuto postupu ale musí zodpovedať aj výrok o treste v návrhu dohody o vine a treste.

V ďalšom bude teda nevyhnutné, aby prokurátor vždy v rámci konania o dohode o vine a treste oboznámil obvineného i jeho obhajcu aj so spisom, ktorého sa týka uloženie súhrnného trestu, a aby výrok o treste sformuloval v dohode a v návrhu na prijatie dohody o vine a treste tak, aby tento bol v súlade so zákonom.

Krajský súd pripomína a zdôrazňuje, že pri ukladaní súhrnného trestu nestačí na hlavnom pojednávaní prečítať, postupom podľa § 269 Tr. por., len odpis registra trestov, resp. v spise založený rozsudok o predchádzajúcom odsúdení obžalovaného. Súd musí prečítať podstatný obsah trestného spisu, vo vzťahu ku ktorému sa ukladá súhrnný trest (ďalej už len „predchádzajúci spis“), a tak sa oboznámiť so všetkými okolnosťami, ktoré majú byť podkladom pre uloženie súhrnného trestu, a tiež aj s ostatnými rozhodujúcimi okolnosťami pre posúdenie prejednávaného prípadu. Len z odpisu registra trestov, resp. z rozsudku nemôže súd objektívne zistiť, či sa na predchádzajúce odsúdenie vzťahuje, resp. nie fikcia neodsúdenia (súd mohol rozhodnúť o osvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe a táto okolnosť ešte nemusí byť zaevidovaná v odpise registra trestov).

Preto sa takýto postup musí vzťahovať aj na konanie o dohode o vine a treste a s ohľadom k tomu sa prokurátor a obvinený už v konaní o dohode o vine a treste musia oboznámiť s podstatným obsahom „predchádzajúceho spisu“.

So zreteľom k vyššie uvedenému krajský súd považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne, a preto zamietol sťažnosti prokurátora i obvineného ako nedôvodné postupom podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Žiline, 22. júna 2010