uznesenie KS ZA sp.zn. 1To/17/2011 z 15.3.2011
1To/17/2011
U Z N E S E N I E
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr. Pavla Polku a JUDr. Adriany Gallovej, na verejnom zasadnutí konanom 15. marca 2011 prejednal odvolanie podané obžalovaným J. D. proti rozsudku Okresného súdu Martin, sp.zn. 0T/1008/2006 zo 16.11.2010 a takto
r o z h o d o l :
Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného J. D. z a m i e t a, pretože nie je dôvodné.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný J. D. uznaný za vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. a prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. za skutok uvedený v bode 1/ rozsudku okresného súdu a zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. pre skutok uvedený v bode 2/ rozsudku okresného súdu. Za tieto prečiny mu okresný súd uložil podľa § 323 ods. 1 Tr. zák., v spojení s § 36 písm. l), § 37 písm. h), § 38 ods. 2, § 41 ods. 1, § 42 ods. 1 Tr. zák. úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok. Na výkon trestu ho zaradil podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň súd prvého stupňa postupom podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušil trestný rozkaz Okresného súdu Martin, sp.zn. 13T/158/2009 z 30.9.2009, vo výroku o treste, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas odvolanie obžalovaný. V odvolaní uviedol, že stále bude tvrdiť, že je pravda, že svojej družke D. Ž. nič neurobil, ani jej neublížil.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a zistil, že odvolanie obžalovaného J. D. nie je dôvodné.
Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že súd prvého stupňa v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal všetky základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Tr. por., najmä zásady zákonného procesu - § 2 ods. 7, práva na obhajobu - § 2 ods. 9, voľného hodnotenia dôkazov - § 2 ods. 12, rovnosti strán (kontradiktórnosti) - § 2 ods. 14 Tr. por. Odvolací súd teda konštatuje, že súd prvého stupňa dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.
Okresný súd po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, vyhodnotení a posúdení dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh skutkového deja zodpovedajúci všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria úplne ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutky tak, ako sú tieto uvedené vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa.
Právna kvalifikácia súdených skutkov ako prečinov ublíženia na zdraví a nebezpečného vyhrážania aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto smere a všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaných skutkov práve podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení.
V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd stručne, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Odôvodnenie rozsudku teda učinil súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 168 Tr. por.
Závery okresného súdu prezentované vo výrokovej časti rozsudku, týkajúce sa výroku o vine a vysvetlenie týchto záverov v odôvodnení napadnutého rozsudku, si v celom rozsahu krajský súd osvojil, a preto v zásade na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa odkazuje.
K výroku o vine môže krajský súd len stručne dodať, že výpovede svedkýň D. Ž., nar. ............, D. Ž., nar. ............., N. B., ako i závery znalkyne z odvetvia súdneho lekárstva MUDr. T. H. vytvárajú taký silný usvedčujúci dôkazný stav, z ktorého nemožno vyvodiť iné, len to, že stíhané skutky sa stali a že ich spáchal obžalovaný J. D. práve tak, ako to je uvedené v skutkových vetách výrokovej časti rozsudku okresného súdu. Krajský súd nemá dôvod spochybňovať tvrdenia uvedených svedkýň, pretože sú v dobrom súlade s odborným vyjadrením znalkyne MUDr. T. H. Napokon, ani obžalovaný nepopieral, že ku konfliktom medzi ním a poškodenou dochádzalo a došlo aj v čase stíhaných skutkov.
Preto krajský súd uzatvára, že súd prvého stupňa rozhodol správne vo výroku o vine, keď obžalovaného J. D. uznal za vinného spôsobom uvedeným vo výrokovej časti rozsudku okresného súdu.
Súd prvého stupňa však pochybil vo výroku o treste, keď obžalovanému uložil úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody a keď uznal poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Tr. zák.
V prvom rade krajský súd dáva do pozornosti, že ak súd obžalovanému ukladá súhrnný trest, nie je potrebné v ďalšom obžalovanému ukladať aj úhrnný trest, pretože tento je už obsiahnutý v súhrnnom treste, čo logicky vyplýva zo samotnej podstaty súhrnného trestu. Ide však o pochybenie, ktoré je skôr štylisticko-technického charakteru bez toho, aby malo účinok na samotný trest. Preto ho krajský súd nepovažuje za také závažné, aby znamenalo absolútnu nezrozumiteľnosť a nesprávnosť či nezákonnosť rozsudku okresného súdu.
Výraznejšieho pochybenia sa však okresný súd dopustil, keď obžalovanému ukladal trest odňatia slobody s prihliadnutím aj na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Tr. zák., a teda, keď prihliadol na to, že obžalovaný sa priznal a oľutoval činy.
Okresný súd si zrejme neuvedomil, že obžalovanému ukladal trest za štyri prečiny, pričom obžalovaný priznal spáchanie iba jedného z nich.
Priznanie a oľutovanie činu v zmysle § 36 písm. l) Tr. zák. môže byť uznané ako poľahčujúca okolnosť len vtedy, ak je kompletné a úplné ako z hľadiska zákonného, tak aj ľudského. Zákonné hľadisko v sebe zahŕňa priznanie všetkých spáchaných a stíhaných trestných činov, nielen niektorého z nich a slovné alebo písomné vyjadrenie úprimnej ľútosti nad stíhanou trestnou činnosťou. Súd obžalovanému ukladá trest za všetky spáchané a stíhané trestné činy, a preto nemôže poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Tr. zák. vzťahovať len na jeden z nich, ak ďalšie obžalovaný popiera. Odporovalo by to ustanoveniu § 38 ods. 2 Tr. zák., pretože z tohto ustanovenia jasne vyplýva, že súd určuje druh trestu a jeho výmeru za všetky stíhané trestné činy, nielen za niektorý z nich.
Úprimná ľútosť obžalovaného sa aj s ohľadom k vyššie uvedenému musí vzťahovať takisto na všetky spáchané a stíhané trestné činy. Naviac, úprimná ľútosť nemôže vyplývať len z formálneho vyhlásenia obžalovaného, pretože úprimná ľútosť vyjadruje skutočný vnútorný postoj obžalovaného k spáchanej trestnej činnosti. Pre zistenie, či oľutovanie trestnej činnosti je skutočne úprimné, je dôležité ľudské hľadisko, a teda napr. aj spôsob, ako obžalovaný trestnú činnosť oľutoval, pretože je rozdiel, ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní s kamennou tvárou „sucho“ skonštatuje: „ľutujem trestnú činnosť“, alebo toto vysloví so slzami v očiach s hlbokou empatiou priamo do očí poškodeným (podrobnejšie k úprimnej ľútosti Jtk 20/10).
Z vyjadrení obžalovaného, týkajúcich sa teraz prejednávaných prečinov, je zrejmé, že tieto popiera a je úplne jasné, že svoje činy spáchané voči D. Ž. vôbec neľutuje. Preto nemohol okresný súd pri ukladaní trestu prihliadať na poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. l) Tr. zák.
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd mal obžalovanému ukladať trest len s prihliadnutím na jednu priťažujúcu okolnosť, v dôsledku čoho by musel ukladať trest v sadzbe od dvoch rokov a štyroch mesiacov do piatich rokov, v dôsledku čoho je nutné konštatovať, že súd prvého stupňa uložil obžalovanému trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby, v ktorej mu mal ukladať trest.
Krajský súd však nemohol toto pochybenie okresného súdu napraviť, pretože odvolanie podal len obžalovaný, a teda krajský súd, rešpektujúc zásadu zákazu zmeny k horšiemu (zákaz reformatio in peius), nemohol rozhodnúť v neprospech obžalovaného, a preto rozhodol tak, že odvolanie obžalovaného J. D. zamietol ako nedôvodné postupom podľa § 319 Tr. por.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Žiline, 15. marca 2011
JUDr. Martin Bargel
predseda senátu
