Judikát Jtk 12/2011 - Povinná obhajoba podľa § 37 ods. 1 písm. c/ Tr. por. a: zásada tri krát a dosť (§ 47 Tr. zák.); asperačná zásada (§ 41 ods. 2 Tr. zák.); recidíva podľa § 38 ods. 5 Tr. zák.

uznesenie KS ZA sp.zn. 1To/126/2010 zo 7.12.2010

1To/126/2010

U Z N E S E N I E

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr. Pavla Polku a JUDr. Adriany Gallovej, na neverejnom zasadnutí konanom 7. decembra 2010 prejednal odvolanie podané prokurátorom Okresnej prokuratúry Dolný Kubín proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 2T/14/2010 z 5.8.2010 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. a), c), d) Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 2T/14/2010 z 5.8.2010.

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec v r a c i a súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 2T/14/2010 z 5.8.2010 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 2T/14/2010 z 12.10.2010 bol obžalovaný M. B. uznaný za vinného zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. c), d) Tr. zák. pre skutok, že:

dňa 27.4.2006 okolo 14.00 hod., v blízkosti železničnej stanice v Dolnom Kubíne, prišiel k Š. G., nar. 27.3.1941, s konárom v ruke o hrúbke 4 cm a dĺžke 70 cm, ktorému povedal „Stoj, daj peniaze!“, čo viackrát zopakoval a keď mu Š. G. povedal, že nemá peniaze, tak ho konárom dvakrát udrel do oblasti hlavy a z miesta odišiel.

Za tento zločin bol obžalovanému uložený podľa § 188 ods. 2, § 36 písm. l), § 38 ods. 3, ods. 5, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d), § 42 ods. 1 Tr. zák. súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. na výkon trestu bol obžalovaný zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Zároveň súd prvého stupňa zrušil výroky o treste trestného rozkazu Okresného súdu Veľký Krtíš, sp.zn. 9T/146/2007 z 25.1.2008, trestného rozkazu Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 2T/15/2006 z 2.5.2007, rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 4T/52/2005 z 15.8.2007 a rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 2T/80/2009 z 28.1.2010, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce.

Okresný súd na hlavnom pojednávaní konanom 22.6.2010 prijal vyhlásenie obžalovaného M. B., že je vinný zo spáchania skutku, a preto dokazovanie ohľadom viny nevykonal.

Pri ukladaní trestu okresný súd prihliadal na to, že obžalovaný bol v minulosti odsúdený za spáchanie trestného činu lúpeže (Okresný súd Veľký Krtíš, sp.zn. 2T/165/1991), ďalej prihliadal na jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Tr. zák. (priznanie a oľutovanie trestného činu) a pri ukladaní trestu aplikoval ustanovenie § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody, preto že: „obžalovaný žije riadnym životom, v mieste bydliska požíva dobrú povesť, pracoval na verejnoprospešných prácach pre Mesto Dolný Kubín, prejavil účinnú snahu po náprave a trest vo výmere 9 rokov a 6 mesiacov by bol vzhľadom na pomery obžalovaného neprimerane prísny“.

Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas odvolanie prokurátor. V odvolaní uviedol: „S rozhodnutím súdu o uložení trestu v zmysle § 36 písm. l) Tr. zák. a § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Tr. zák. sa nestotožňujem, nakoľko tento považujem za veľmi mierny a jeho uloženie je v zrejmom nepomere k stupňu nebezpečnosti činu pre spoločnosť. Som toho názoru, že tento druh trestu nerešpektuje hľadiská vymedzené v § 34 ods. 1 Tr. zák., či už vo vzťahu k trestnej sadzbe ustanovenej za konkrétne trestné činy, a jednak k podmienkam účelu trestu. Doba, ktorá uplynula od spáchania skutku, v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. nie je určujúce kritérium pre stanovenie výšky trestu. Súd pri druhu a výmere trestu zobral do úvahy poľahčujúce okolnosti § 36 písm. l) Tr. zák. (priznanie a oľutovanie trestného činu), ako aj to, že od roku 2006 obžalovaný žije riadnym životom, v mieste bydliska požíva dobrú povesť a prejavil účinnú snahu po náprave a trest vo výmere 9 rokov a 6 mesiacov by bol vzhľadom na pomery obžalovaného neprimerane prísny, a preto súd použil ustanovenie § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Tr. zák. Pokiaľ ide o použitie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Tr. zák., poukazujem na uznesenie krajského súdu, sp.zn. 2To/80/2010 z 28.7.2010, kde na účely povesti obvineného krajský súd uviedol, že podmienkou na použitie okolnosti podľa § 36 písm. l) Tr. zák. je, že páchateľ trestný čin úprimne oľutoval. Nepostačuje len formálny prejav ľútosti. Páchateľ musí svoj postoj a správaním sa po trestnom čine prejaviť úprimnú ľútosť a úprimnú snahu ku náprave. Od spáchania trestného činu u obžalovaného nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by preukazovala, že by sa obvinený po spáchaní trestného činu snažil zmeniť svoj život najmä tým, aby si legálnou cestou zabezpečoval finančné prostriedky na živobytie. Práve naopak, obvinený od spáchania trestného činu neviedol riadny život, pretože bol trestným rozkazom Okresného súdu Veľký Krtíš, sp.zn. 9T/146/07 z 21.8.2008 odsúdený za prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c) Tr. zák., rozsudkom Okresného súdu v Dolnom Kubíne, sp.zn. 7T/17/08 z 26.5.2010 za pokračovací prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), c), ods. 3 písm. b) Tr. zák. za skutky z 11.6.2006 a 27.6.2006. Na Okresný súd v Dolnom Kubíne bola 7.9.2010 podaná obžaloba na obžalovaného M. B. pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f), ods. 4 písm. c) Tr. zák. za skutok spáchaný 27.4.2010. Zo správy Obvodného úradu, odboru všeobecnej vnútornej správy Dolný Kubín vyplýva, že od roku 2006 bol obžalovaný rozkazom Obvodného úradu Veľký Krtíš pod č. 20008/591, právoplatným 29.4.2010, uznaný vinným z priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zák. č. 372/1990 Zb., Obvodným úradom Dolný Kubín pod č. 2009/308 z 10.3.2010 za priestupok proti majetku podľa § 50 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb., za skutok spáchaný 31.5.2009 Obvodným úradom Dolný Kubín pod č. 2009/538 z 31.3.2010 za priestupok proti majetku podľa § 50 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb., za skutok zo 15.10.2009 Obvodným úradom Dolný Kubín pod č. 2010/43 z 10.3.2010 za priestupok proti majetku podľa § 50 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb., za skutok z 11.10.2009 Obvodným úradom Dolný Kubín pod č. 2010/179 z 27.5.2010 za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zák. č. 372/1990 Zb. za skutok zo 14.3.2010. Z uvedeného vyplýva, že obžalovaný po spáchaní trestného činu žiadnym spôsobom neprejavil snahu o nápravu a žiadnym spôsobom sa nepokúsil zmeniť svoj život, preto mám za to, že podmienka na aplikáciu poľahčujúcej okolnosti v zmysle § 36 písm. l) Tr. zák. nebola splnená a nesprávne použitie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Tr. zák. malo za následok uloženie trestu odňatia slobody mimo rámca zákonom stanovenej trestnej sadzby. Z uvedených dôvodov navrhujem, aby Krajský súd v Žiline rozsudok Okresného súdu v Dolnom Kubíne, sp.zn. 2T/14/10 z 5.8.2010, čo do výroku o treste, zrušil a prikázal mu vo veci znova konať a rozhodnúť.“

* * *

Krajský súd na podklade podaného odvolania preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a zistil, že odvolanie okresného prokurátora je dôvodné, a to aj pre iné skutočnosti, ako uviedol v odvolaní.

Hoci odvolanie podal len prokurátor v neprospech obžalovaného a súd na hlavnom pojednávaní prijal vyhlásenie obžalovaného M. B. o tom, že je vinný, krajský súd bol povinný v zmysle § 317 ods. 1, druhá veta Tr. por. prihliadnuť aj na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania. Krajský súd takúto chybu zistil (porušenie práva na obhajobu), a preto bolo jeho povinnosťou zrušiť rozsudok aj vo výroku o vine, a teda vo výroku, ktorý nebol odvolaním napadnutý.

K zisteniu a ustáleniu chyby v procesnom postupe súdu prvého stupňa, spočívajúcej v tom, že bolo porušené právo obžalovaného na obhajobu, nebolo možné prísť bez dôsledného preskúmania spisového materiálu a pripojených spisov ako jeho súčastí, a preto krajský súd v ďalšom konaní postupoval podľa § 321 Tr. por. a nie podľa § 316 ods. 3 písm. b) Tr. por.

Okrem závažného porušenia práva obžalovaného M. B. na obhajobu v konaní pred súdom sa okresný súd dopustil aj ďalších chýb v procesnom postupe i v samotnom rozhodnutí.

K procesnému postupu

Dňa 22.7.2009 predsedníčka senátu uznesením, sp.zn. 4T/209/2007 (č.l. 190) postupom podľa § 40 ods. 5 Tr. por. zrušila ustanovenie JUDr. P. N. za obhajcu obvinenému M. B. Postupovala tak z toho dôvodu, že Krajský súd v Žiline uznesením, sp.zn. 2Tos/33/2009 z 27.5.2009 prepustil obvineného M. B. z väzby na slobodu. V odôvodnení uviedla: „Keďže teda pominuli dôvody pre ustanovenie povinného obhajcu (§ 37 ods. 1 písm. a/ Tr. por.) a iné dôvody povinnej obhajoby nie sú dané, súd v zmysle ustanovenia § 40 ods. 5 Tr. por. per analogiam zrušil povinného obhajcu pre obvineného.“

Predsedníčka senátu si zrejme neuvedomila, že vykonáva konanie o zločine lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. c), d) Tr. zák. (sadzba 7 rokov až 12 rokov) a že v prípade, ak obžalovaného uzná za vinného, bude nevyhnutné obžalovanému ukladať súhrnný trest za použitia asperačnej zásady. V predmetnej veci pri správnom použití zákona mal súd obžalovanému ukladať trest v sadzbe 11 rokov a 6 mesiacov až 16 rokov, a teda v sadzbe, ktorej dolná hranica je najmenej 10 rokov. V takomto prípade je potrebné ustanovenie § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por. o povinnej obhajobe analogicky aplikovať aj na predmetnú vec.

Podľa § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por. po vznesení obvinenia musí mať obvinený obhajcu už v prípravnom konaní, ak ide o konanie o obzvlášť závažnom zločine. Citované zákonné ustanovenie treba vykladať tak, že sa vzťahuje nielen na konanie o obzvlášť závažnom zločine, ale aj na všetky prípady, v ktorých existuje predpoklad, že obžalovanému bude ukladaný trest odňatia slobody v sadzbe, ktorej dolná hranica je najmenej 10 rokov.

Pri posudzovaní otázky, či ide o prípad povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por., treba vychádzať z dolnej hranice trestnej sadzby ustanovenej v zákone za príslušný trestný čin, zvýšenej v dôsledku predpokladaného uplatnenia asperačnej (zostrujúcej) zásady. Ak v dôsledku toho hrozí obvinenému uloženie úhrnného alebo súhrnného trestu odňatia slobody, ktorého dolná hranica je najmenej 10 rokov, musí mať obhajcu už v prípravnom konaní, a to od momentu, keď bude zrejmé, že prichádza do úvahy použitie zásady zostrenia vyplývajúcej z ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. Pokiaľ sa tak nestane, ide o závažné porušenie práva obvineného na obhajobu (§ 2 ods. 13 Tr. por.). Preto už vyšetrovateľ je povinný dôsledne skúmať podmienky na použitie asperačnej zásady a vyvodiť z toho relevantné právne dôsledky (§ 2 ods. 13 Tr. por., § 37 ods. 1 písm. c/ Tr. por.).

V súvislosti s asperačnou zásadou pôjde o prípady, keď je obvinený stíhaný za trestný čin, pri ktorom by inak nešlo o prípad povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por. (všetky trestné činy, za ktoré Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje tresty odňatia slobody v sadzbách 5 až 12 rokov, 5 až 15 rokov, 7 až 10 rokov, 7 až 12 rokov, 7 až 15 rokov, 8 až 15 rokov, 9 až 12 rokov), v súbehu s iným trestným činom, z ktorých aspoň jeden je zločinom, a preto prichádza do úvahy použitie asperačnej zásady v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zák., a teda uloženie zostreného úhrnného trestu odňatia slobody. Taký istý záver sa vzťahuje i na prípad, ak má byť obžalovanému uložený súhrnný trest s použitím asperačnej zásady.

Okamih vzniku povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por. je závislý len od sadzby upravenej v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zák., nie aj podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. či § 39 Tr. zák., pretože poľahčujúce okolnosti môžu do konania pristúpiť kedykoľvek po spáchaní činu v priebehu trestného stíhania, hoci aj v odvolacom konaní (obžalovaný sa prizná k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutuje - § 36 písm. l/ Tr. zák.), a preto úprava sadzby podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. nie je pre záver o vzniku povinnej obhajoby rozhodujúca. To isté sa týka prípadnej úpravy trestnej sadzby podľa § 39 Tr. zák. – mimoriadne zníženie trestu, keďže postup i použitie tohto ustanovenia nie je obligatórne, ale len možné a závislé od okolností, ktoré môžu nastať aj po spáchaní trestného činu.

S ohľadom k uvedenému je preto nevyhnutné, aby orgány činné v trestnom konaní a súd vždy zabezpečili obvinenému možnosť riadneho uplatnenia práva na obhajobu v prípadoch, ak možno reálne predpokladať, že obžalovanému bude ukladaný trest odňatia slobody, ktorého dolná hranica je najmenej 10 rokov, postupom podľa § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por. per analogiam, hoci obvinený nie je stíhaný za obzvlášť závažný zločin.

V predmetnej veci je obžalovaný M. B. stíhaný za spáchanie zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c), d) Tr. zák. (sadzba 7 až 12 rokov) a je celkom zrejmé, že ak by bol uznaný za vinného, bude sa mu ukladať súhrnný trest odňatia slobody za použitia asperačnej zásady. Dolná hranica trestnej sadzby teda u neho bude 11 rokov a 6 mesiacov bez ohľadu na prípadné použitie ustanovenia § 38 ods. 3 Tr. zák., resp. § 39 Tr. zák., a preto bolo chybou, keď predsedníčka senátu zrušila ustanovenie obhajcu. Všetky úkony súdu po tomto okamihu trpia závažnou procesnou chybou, pretože boli vykonané bez prítomnosti obhajcu, čím bolo porušené právo obžalovaného M. B. na obhajobu.

S ohľadom na to bude súd prvého stupňa povinný opätovne vykonať celé hlavné pojednávanie, a to za riadneho rešpektovania práva obžalovaného na obhajobu.

Okrem vyššie uvedeného okresný súd pochybil v procesnom postupe aj tým, že na hlavnom pojednávaní neprečítal podstatný obsah trestného spisu Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 2T/75/2004, ktorý „trhá“ viacčinný súbeh medzi teraz súdeným trestným činom a trestnými činmi, za ktoré bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 4T/52/2005 z 15.8.2007, z čoho vyplýva, že súd nemohol pri ukladaní súhrnného trestu zrušiť aj výrok o treste rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 4T/52/2005. Tento nedostatok bude potrebné odstrániť na hlavnom pojednávaní prečítaním podstatného obsahu trestného spisu Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 2T/75/2004.

Pozornosti odvolacieho súdu neuniklo, že predsedníčka senátu zrušila ustanovenie obhajcu uznesením (č. l. 190), pričom tento procesný úkon sa uskutočňuje opatrením (§ 10 ods. 19 Tr. por.).

K výroku o treste

Prokurátor v podanom odvolaní poukázal na to, že okresný súd nesprávne použil ustanovenie § 36 písm. l) Tr. zák. o poľahčujúcej okolnosti. Krajský súd sa s odvolacou námietkou prokurátora stotožňuje a dodáva, že priznanie sa páchateľa k spáchaniu trestného činu musí svedčiť o jeho snahe po náprave a nesmie byť urobené len formálne pod ťarchou usvedčujúcich dôkazov. Požiadavkou, aby ľútosť páchateľa bola úprimná, sa kladie dôraz na skutočnosť, že nebude stačiť iba formálny prejav. Vyžaduje sa kvalitatívny vyšší prejav vnútorného postoja páchateľa k svojmu trestnému činu, a to na základe jeho správania po čine. O tom, že páchateľ ľutuje spáchanie trestného činu, svedčí predovšetkým jeho vnútorný postoj k tomuto činu a jeho celkové následné správanie sa, napríklad odstránenie alebo zmiernenie škodlivých následkov trestného činu. V predmetnej veci by takým mohlo byť napríklad úprimné ospravedlnenie sa poškodenému, čo však zo spisu nevyplýva. Preto krajský súd posúdil priznanie viny len ako taktickú kalkuláciu obžalovaného so snahou dosiahnuť výhodu vo svoj prospech. Preto odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa pri ukladaní trestu nesprávne aplikoval ustanovenie § 36 písm. l) Tr. zák. v prospech obžalovaného M. B.

Okresný súd pochybil aj v tom, keď pri ukladaní trestu použil ustanovenie § 39 ods. 1, 3 písm. d) Tr. zák. a neprimerane, stroho až formalisticky odôvodnil takýto postup. Krajský súd nezistil také okolnosti prípadu a ani pomery páchateľa, ktoré by odôvodňovali u obžalovaného M. B. použitie ustanovenia § 39 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu.

Okolnosťami prípadu sú všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie povahy, charakteru a závažnosti trestného činu, vrátane možnosti nápravy páchateľa. Mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody možno odôvodniť aj okolnosťami, ktoré sú znakom príslušnej skutkovej podstaty trestného činu, pokiaľ ich význam alebo intenzita, ktorou boli naplnené, výraznejšie vybočujú z obvyklých prípadov takýchto trestných činov, a preto odôvodňujú zhovievavejší prístup pri ukladaní trestu. Okolnosťami prípadu však môžu byť aj také okolnosti, ktoré nie sú nevyhnutnou súčasťou príslušnej skutkovej podstaty, pokiaľ sa v danej kvalite a kvantite pravidelne nevyskytujú.

Pomery páchateľa sa týkajú jeho osobnostného hodnotenia. Ide teda o okolnosti, ktoré charakterizujú osobu páchateľa ako objekt trestu, a tiež o okolnosti, pre ktoré je rovnaký trest pre rôznych páchateľov rôzne citeľný. Ich význam pre mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody sa zhodnotí podobne ako význam okolností prípadu. Z hľadiska tohto ustanovenia sa vyžaduje, aby išlo o pomery takého charakteru, z ktorých je zjavné, že trest odňatia slobody uložený v rámci zákonnej trestnej sadzby by páchateľ pociťoval podstatne citeľnejšie ako iní páchatelia. V podstate sa hodnotia rodinné a osobné pomery, ktoré existujú až v čase rozhodovania o treste (napríklad majetkové pomery páchateľa, jeho zdravotný stav a zdravotný stav jeho rodiny, starostlivosť o početnú rodinu, tehotenstvo páchateľky a podobne).

Okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa môžu odôvodniť aplikáciu § 39 Tr. zák. len za predpokladu, že použitie zákonom ustanovenej trestnej sadzby odňatia slobody by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že účel trestu možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania.

Trestný zákon vychádza zo zásady, že znížiť trest z dôvodu okolností prípadu pod dolnú hranicu prípustnej trestnej sadzby, zvýšenej na základe okolnosti, ktorá to podmieňuje, je vylúčené. Použitie ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. však v takýchto prípadoch nebude vylúčené s prihliadnutím na pomery páchateľa.

Okresný súd pri aplikácii ustanovenia § 39 Tr. zák. pochybil aj z toho dôvodu, že právne závery vyvodzoval z neaktuálnych dôkazných prostriedkov týkajúcich sa hodnotenia osoby obžalovaného. V tejto súvislosti musí krajský súd poukázať na skutočnosť, že súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní konanom 22.6.2010 prečítal ako listinné dôkazy aj správy z č.l. 88 až 100, ktoré boli z roku 2006, resp. z roku 2007.

Požiadavke náležitého zistenia skutkového stavu veci v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. v súvislosti s posudzovaním osoby obžalovaného, jeho pomerov a možností nápravy zodpovedajú len také zistenia, ktoré vychádzajú z aktuálnych listinných dôkazných prostriedkov (odpisu registra trestov, správ o povesti, pracovných hodnotení, výpisov z evidenčnej karty vodiča, správ z evidencie priestupkov, správ o pomeroch mladistvého a podobne), spravidla nie starších ako tri mesiace.

Uvedené dôkazné prostriedky overujú stav do okamihu ich podania. Postupom času však strácajú svoju výpovednú hodnotu, stávajú sa neaktuálne a v dôsledku toho nemôžu byť použité v neobmedzenom časovom rozsahu. Vzhľadom na ich časovo ohraničenú použiteľnosť je potrebné tieto dôkazné prostriedky najneskôr po troch mesiacoch aktualizovať tak, aby aspoň primerane dokumentovali aktuálne správanie obžalovaného v čase rozhodovania súdu. Zistenie aj reálneho obrazu o správaní sa obžalovaného po čine je významné pre určenie správneho druhu trestu a jeho výmery - § 34 ods. 4 Tr. zák. (Jtk 9/10).

Súd prvého stupňa nielenže si nezabezpečil aktuálne správy o povesti, ale tým, že v odôvodnení rozsudku vyslovil, že obžalovaný M. B. v mieste bydliska požíva dobrú povesť, fakticky ignoroval všetky rozhodnutia o priestupkoch, na ktoré správne poukázal už prokurátor v podanom odvolaní. Nemožno totiž prehliadnuť, že obžalovaný bol len v roku 2010 päťkrát priestupkovo postihnutý za rôzne priestupky. Okresný súd teda bude povinný zabezpečiť si aktuálne správy o povesti, prípadne pracovné hodnotenia a ďalšie listinné dôkazy súvisiace s posúdením osoby obžalovaného a až po riadnom vykonaní týchto dôkazov na hlavnom pojednávaní bude môcť objektívne posúdiť pomery obžalovaného.

Ďalším nedostatkom výroku o treste napadnutého rozsudku je aj skutočnosť, že súd prvého stupňa obžalovanému ukladal trest podľa § 38 ods. 5 Tr. zák. (recidíva), a nie podľa zásad uvedených v § 41 ods. 2 Tr. zák. (asperačná zásada).

Z ustanovenia § 38 ods. 7 Tr. zák. vyplýva, že ustanovenie § 38 ods. 5 Tr. zák. sa nepoužije, ak sa súčasne ukladá zvýšený úhrnný trest alebo súhrnný trest podľa § 41 ods. 2 alebo podľa § 42, ak by súčasné použitie týchto ustanovení bolo pre páchateľa neprimerane prísne.

Z uvedeného vyplýva, že súd nemá na výber, či použije § 38 ods. 5 Tr. zák. alebo § 41 ods. 2 Tr. zák., resp. § 42 Tr. zák. Súd musí obligatórne postupovať podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. (§ 42 Tr. zák.), a teda musí použiť asperačnú zásadu a nie je povinný použiť ustanovenie § 38 ods. 5 Tr. zák. o recidíve.

Okresný súd si tieto ustanovenia vyložil presne opačne, resp. si neuvedomil, že obžalovanému musí ukladať trest za použitia asperačnej zásady. Preto v prípade, ak súd uzná obžalovaného za vinného, bude povinný tomuto ukladať trest odňatia slobody s použitím asperačnej zásady, a to nielen za teraz súdený trestný čin lúpeže, ale aj za ďalších päť trestných činov, za ktoré už bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 2T/15/2006 z 2.5.2007, trestným rozkazom Okresného súdu Veľký Krtíš, sp.zn. 9T/146/2007 z 25.1.2008, rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 2T/80/2009 z 28.1.2010 a rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 7T/17/2008 z 26.5.2010, pretože na uloženie súhrnného trestu za tieto trestné činy sú splnené všetky zákonom predpokladané podmienky. Pritom nebude môcť zrušiť výrok o treste rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 4T/52/2005 z 15.8.2007 (viď vyššie) a naviac bude potrebné zrušiť výrok o treste rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 7T/17/2008 z 26.5.2010, pretože medzi teraz súdeným trestným činom a trestným činom (pokračovací trestný čin krádeže), za ktorý bol obžalovaný M. B. už odsúdený aj týmto rozsudkom, existuje viacčinný súbeh.

V ďalšom konaní bude okresný súd povinný doplniť dokazovanie vykonaním dôkazov tak, ako to naznačil krajský súd v tomto uznesení a prípadne vykonať i ďalšie dôkazy, ak ich potreba vykonania vyvstane v rámci hlavného pojednávania a až následne bude môcť za dodržania všetkých zásad pre ukladanie trestu vo veci spravodlivo rozhodnúť.

Krajský súd považuje za potrebné poznamenať, že analogické použitie ustanovenia § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por. o povinnej obhajobe sa vzťahuje nielen na prípady, ak je trest ukladaný podľa asperačnej zásady, ale aj na obdobné prípady ukladania trestov podľa zásady „trikrát a dosť“ a „recidívy“ podľa § 38 ods. 5 Tr. zák. a samozrejme iba v takých prípadoch, ak nie je daný iný dôvod povinnej obhajoby.

So zreteľom k vyššie uvedenému preto rozhodol krajský súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Žiline, 7. decembra 2010