Judikát Jtk 4/2011 - Výrok o treste - zaradenie páchateľa do ústavu na výkon trestu odňatia slobody podľa § 48 ods. 4 Tr. zák.

uznesenie KS ZA sp.zn. 1To/154/2009 z 11.2.2010

1To/154/2009-694

U Z N E S E N I E

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr. Pavla Polku a JUDr. Adriany Gallovej, na neverejnom zasadnutí konanom 11. februára 2010 prejednal odvolania obžalovaného MUDr. R. R. a prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Žilina, sp.zn. 3T/104/2006 z 5.10.2009 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. c), e) Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Žilina, sp.zn. 3T/104/2006 z 5. októbra 2009.

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec v r a c i a okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp.zn. 3T/104/2006 z 5. októbra 2009, bol obžalovaný MUDr. R. R. uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. k § 145 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zák. pre skutok, že:

dňa 12.2.2006 asi o 18.00 h. v .......... na ulici .............. č. ..., v spálni bytu číslo ... na ..... poschodí, v stave afektu po predchádzajúcom nedorozumení z dôvodu problémového manželského vzťahu, v úmysle usmrtiť udrel zozadu kovovým montážnym kľúčom po hlave manželku MUDr. M. R. v oblasti záhlavia, pri jej obrane ju opakovane 3 až 4-krát udrel kovovým kľúčom aj spredu po tvári, čím jej spôsobil tržnú ranu (vulnus lacerum) v oblasti koreňa nosa veľkosti 2-3 cm, zlomeninu nosových kostí s minimálnou dyslokáciou, hemosínus (krvácanie do ľavej čelovej dutiny), tržnú (tržnoreznú) ranu v oblasti v spánkovej veľkosti 3 cm, v ľavej záhlavovej oblasti hlavy tržnú ranu veľkosti asi 3 cm, následne ju jednou rukou pridržal a druhou rukou ju pichol silnou intenzitou pevným švihom loveckým nožom do prednej plochy krku vpravo, čím jej spôsobil 5 cm dlhú bodnoreznú ranu hlbokú 15 cm v oblasti svalu – kývač hlavy, smerujúcu šikmo nadol bočne až k zadnej pazuchovej čiare, kanál prebiehal infraklavikulárne (pod kľúčnu kosť), nôž zbehol po prvom rebre a smeroval do oblasti zadnej pazuchovej čiary, následkom čoho mohla nastať smrť, po čom sa poškodenej podarilo z bytu ujsť.

Za tento obzvlášť závažný zločin mu súd uložil podľa § 145 ods. 2 Tr. zák., § 39 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2, 3 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov. Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. a § 78 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému bol uložený aj ochranný dohľad na 1 rok, pričom obžalovaný bude povinný po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody jedenkrát za mesiac osobne sa hlásiť u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v mieste svojho bydliska. Súd prvého stupňa zároveň obžalovanému MUDr. R. R. uložil, podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zák., trest prepadnutia veci, a to noža. Postupom podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd uložil obžalovanému povinnosť nahradiť škodu poškodenej MUDr. M. R. vo výške 803,- Eur.

Proti tomuto rozsudku podali riadne a včas odvolanie prokurátor a obžalovaný.

Prokurátor podal odvolanie proti výroku o treste a uviedol: „Stotožňujem sa s úpravou skutkovej vety, s výrokom súdu o vine obžalovaného R. R., s uložením ochranného dohľadu, s uložením povinnosti nahradiť poškodenej škodu, ako aj s výrokom o treste prepadnutia veci – noža. Trest odňatia slobody uložený obžalovanému považujem za neprimerane mierny, z hľadiska generálnej prevencie za nepostačujúci a nevyjadrujúci dostatočne morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou (§ 34 ods. 1 Tr. zák. za bodkočiarkou). Po prihliadnutí na pomery páchateľa, konkrétne skutočnosť, že obžalovaný prispieva na výživu svojej súčasnej manželke a svojim deťom, súd mimoriadne znížil trest odňatia slobody pod spodnú hranicu zákonnej trestnej sadzby až na minimálnu hranicu zníženej trestnej sadzby, teda na 8 rokov odňatia slobody. Nepopieram, že obžalovaný prispieva na výživu vyššie uvedených osôb. Vzhľadom k závažnosti konania obžalovaného a všetkým okolnostiam prípadu nepovažujem trest uložený v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby za neprimerane prísny a nevidím žiaden dôvod na uloženie minimálneho trestu. Nespochybňujem právo obžalovaného v priebehu trestného konania si založiť novú rodinu, ale je otázne, prečo by ho táto skutočnosť mala privilegovať pri ukladaní trestu. Čo sa týka finančného zabezpečenia osôb, ktoré sú závislé na jeho príjme, na ich výživu môže prispievať aj z ústavu na výkon trestu odňatia slobody, ak sa dobrovoľne zaradí do pracovného procesu. Obžalovaný bol na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Pri použití § 48 ods. 4 Tr. zák. prvostupňový súd dostatočne nezohľadnil závažnosť trestného činu, ktorého sa obžalovaný dopustil. Samotná nízka miera narušenia obžalovaného po zohľadnení závažnosti jeho protiprávneho konania ako obzvlášť závažného zločinu nepostačuje na zaradenie do ústavu s miernejším stupňom stráženia. Pre jeho nápravu a prevýchovu sa javí zodpovedajúce zaradenie do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. možno zaradiť páchateľa aj do ústavu na výkon trestu iného stupňa stráženia, než do ktorého by mal byť podľa odseku 2 zaradený. Pri použití gramatického výkladu nie je možné zaradiť páchateľa obzvlášť závažného zločinu do ústavu s miernejším stupňom stráženia podľa § 48 ods. 4 Tr. zák., pretože toto ustanovenie by sa malo vzťahovať iba na odsek 2 § 48 Tr. zák. a páchateľ obzvlášť závažného zločinu je zaradzovaný do ústavu na výkon trestu podľa odseku 3 § 48 Tr. zák. K námietkam obhajoby, k použitiu výsluchov svedkyne poškodenej z prípravného konania pred vznesením obvinenia uvádzam, že svedkyňa bola riadne vypočutá na hlavnom pojednávaní a súd vychádzal pri zisťovaní skutkového stavu z jej výpovedí na hlavnom pojednávaní. Čo sa týka záverov znaleckého posudku ústavu, ktorý je podľa môjho názoru relevantný pre posúdenie duševného stavu obžalovaného, všetci traja znalci ústavu boli osobne prítomní pri výsluchu poškodenej a jednoznačne potvrdili svoje závery. Nemožno teda v žiadnom prípade hovoriť o tom, že posudok znaleckého ústavu vychádza z nezákonného výsluchu poškodenej. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam, prihliadnuc na ochranu spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, individuálnu a generálnu prevenciu, ako aj na represívnu stránku trestu a potrebu vyjadrenia morálneho odsúdenia páchateľa spoločnosťou, je podľa môjho názoru potrebné uložiť obžalovanému trest odňatia slobody na spodnej hranici trestnej sadzby so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Navrhujem, aby krajský súd, ako odvolací súd, podľa § 321 ods. 1 písm. d) a e), ods. 2 Tr. por. napadnutý rozsudok zrušil v časti výroku o treste a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol sám a zmenil napadnutý rozsudok v neprospech obžalovaného. Zároveň navrhujem odvolanie obžalovaného ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietnuť.“

Obžalovaný v odvolaní uviedol: „Podávam odvolanie proti výroku o vine a tým aj proti výroku o treste, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, a to na základe týchto právnych a vecných dôvodov. Prvý okruh námietok smeruje proti konaniu v rámci prípravného konania. Poukazujem na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. Tzo V4/2001. Obžalovaný stojí na právnom názore, že najdôležitejším procesným úkonom v začiatočnej fáze trestného konania je vznesenie obvinenia, nakoľko od toho okamihu môže táto osoba (obžalovaný) uplatňovať práva, ktoré mi ako obvinenému poskytuje Trestný poriadok a Ústava SR, ako aj medzinárodné zmluvy. Odkladanie, resp. posúvanie vznesenia obvinenia na neskorší čas, hoci už sú pre takýto postup splnené podmienky, je porušením ust. § 206 ods. 1 Tr. por. s použitím § 2 ods. 1, 2 Tr. por. Skutok sa stal dňa 12.2.2006, vyšetrovateľ vydal uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci dňa 13.2.2006 a napriek tomu, že už zo samotných prvých úkonov a od samého začiatku bolo zrejmé, že skutok spáchala konkrétna osoba, vyšetrovateľ v zmysle § 206 Tr. por. nevydal uznesenie o vznesení obvinenia, ale vykonával výsluchy svedka poškodenej napriek tomu, že sa nejednalo o neopakovateľné úkony, a to výsluch poškodenej dňa 15.2.2006 a druhý výsluch dňa 17.2.2006, pričom uznesenie o vznesení obvinenia vydal až dňa 20.2.2006, ktoré bolo doručené mne obžalovanému až dňa 22.2.2006. S poukázaním na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 4Tz/9/2006 cit. III: dôkaz získaný v rozpore so zákonom prenáša svoju nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť aj na ďalší dôkaz, ktorý vychádza z obsahu nezákonne získaného dôkazu. Na základe týchto skutočností tvrdím, že tieto dôkazy boli získané v rozpore so zákonom a boli nepoužiteľné ako základ pre ďalšie konanie, a rovnako trpia chybou aj úkony na ne nadväzujúce, resp. z nich vychádzajúce v rámci prípravného konania, znaleckého dokazovania a hlavného pojednávania pred súdom. Ako vyplýva zo zápisnice o výsluchu svedka poškodeného MUDr. M. R. zo dňa 15.2.2006 a jej ďalšieho výsluchu zo dňa 17.2.2006, okrem skutočnosti, že boli vykonané bez možnosti realizácie ústavných práv obžalovaného v prítomnosti obhajcov, trpia tieto úkony vážnymi procesnými chybami, neakceptovateľnými s článkom 6 Európskeho dohovoru o základných ľudských právach a slobodách s použitím § 2 ods. 2, ods. 7 Tr. por., sú porušením ust. § 55 ods. 1 Tr. por. zo strany orgánu činného v prípravnom konaní a sú ďalšou chybou prípravného konania. Do pozornosti odvolacieho súdu obžalovaný poukazuje na ďalšiu vážnu chybu konajúceho orgánu vo vzťahu k dôkazu – výsluchu svedka poškodenej zo dňa 15.2.2006 v spojitosti s pokračovaním zápisnice zo dňa 17.2.2006, kde na prvej strane zápisnice zákonom nedovoleným spôsobom v rozpore s § 60 ods. 2 Tr. por. bola po výsluchu svedka bez jeho vedomia následne ručne vymazaná pôvodne napísaná právna kvalifikácia a následne ručne dopísaná právna kvalifikácia podľa § 14/1 § 145 ods. 1 vraždy v štádiu pokusu. Mám dôvodne za to, že takýto postup Trestný poriadok neumožňuje, zvlášť keď bola svedkyňa osobitne poučená pri rovnakom úkone o právnej kvalifikácii podľa § 155 (str. 11, ods. prvý zápisnice) a osobitne poučená, že má právo súhlasiť s trestným stíhaním známeho páchateľa (str. 11, ods. štvrtý zápisnice). Obžalovaný vytýka prípravnému konaniu nezákonný postup zabezpečenia nezákonných dôkazov spôsobom, ktorý Trestný poriadok nepripúšťa, a nezákonnosť s tým, že nepoužiteľnosť týchto dôkazov nemožno konvalidovať a v ďalšom procesnom štádiu otázkou, či svedok sa pridržiava predchádzajúcej výpovede. Takýto dôkaz je potrebné vykonať nanovo rešpektovaním príslušných procesnoprávnych podmienok vyžadovaných Trestným poriadkom pre jeho akceptáciu. S poukázaním na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 4TZ/9/2006 a na vyššie uvedenú procesnoprávnu argumentáciu, takto získané dôkazy v rozpore so zákonom prenášajú svoju nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť aj na ďalší dôkaz, ktorý vychádza z obsahu nezákonne získaného dôkazu. Teda boli procesne nepoužiteľné tieto dôkazy aj ako hodnotiaci základ pre vypracovanie znaleckých posudkov. Ako vyplýva zo znaleckého posudku z 12.7.2006 – MUDr. I. G., MUDr. J. L., PhDr. P. V. za základ svojich zdravotníckych záverov vychádzali a základ svojho záveru opreli práve o tieto nezákonné dôkazy, a to výpovede poškodenej zo dňa 15.2.2006 a 17.2.2006 (str. 5 až str. 10 posudku v spojitosti so str. 48). Ako vyplýva zo znaleckého posudku Univerzity P. J. Šafárika, Lekárska fakulta č. 34/2007 znalcov MUDr. Š. S., MUDr. I. D., MUDr. I. V. (str. 5, 6 posudku, ako aj str. 18 posledný odsek), rovnako opierajú svoje závery prevažne o tieto dôkazy, ktoré neboli zabezpečené zákonným spôsobom. Ako vyplýva zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo 16.1.2007, až vtedy bol vykonaný výsluch svedkyne MUDr. M. R. zákonným spôsobom a bol zabezpečený dôkaz o objektívnom stave o konaní obžalovaného v čase skutku. Svedkyňa po vykonaní prísahy vypovedala podstatne iným spôsobom. Vo výpovedi opísala priebeh skutku a správanie obžalovaného, takže takto zistený skutkový stav veci súdom menil skutočnosti, o dôvodnosť ktorých bolo opreté uznesenie o vznesení obvinenia, a menil skutočnosti o priebehu deja, o dôvodnosť ktorých bola opretá aj obžaloba. Právne významná s vysokým stupňom vypovedacej schopnosti je však tá skutočnosť, že podľa výpovede svedkyne - poškodenej zo 16.1.2007 súdom takto zistený skutkový stav veci nezapadal do skutočností, o dôvodnosť ktorých pre základ svojich medicínskych záverov boli opreté znalecké posudky MUDr. G., MUDr. L. a spol., MUDr. D., MUDr. S. a spol. Relevantnú dôvodnosť týchto námietok možno významne podporiť s poukázaním na znalecký posudok prof. MUDr. I. Ž., CSc. a doc. MUDr. F., CSc. zo dňa 14.11.2006, č. 7/06, ktorého znalecké závery sú plne kompatibilné s výpoveďou svedkyne poškodenej MUDr. M. R., pričom je zrejmé, že znalecký posudok bol vypracovaný skôr, než súd vykonal zákonný dôkaz na hlavnom pojednávaní dňa 16.1.2007. V rozsahu odvolacích dôvodov voči výroku o vine obžalovaný poukazuje na porušenie ust. § 2 ods. 10 Tr. por., a to nielen z právnych a skutkových dôvodov predchádzajúcej časti tohto odvolania týkajúcich sa vád prípravného konania z hľadiska zákonnosti dôkazov, ale aj z dôvodov, že vypracované znalecké posudky (najmä L., G.a spol., MUDr. D., MUDr. S. a spol.) sú nepoužiteľné z hľadiska požiadavky upravenej v § 2 ods. 10, ods. 12 Tr. por., a to na základe týchto výrazných pochybností antagonizmov (protirečení). Všetky tri posudky vykazujú nielen tri rozdielne medicínske závery, ale aj tri rozdielne medicínske hodnotenia neumožňujúce súdu zistiť skutkový stav, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie súdu. Ako môže konajúci súd s poukázaním na ust. § 2 ods. 10 Tr. por. ustáliť, že nie sú dôvodné pochybnosti o subjektívnej stránke môjho konania, keď 95 % mojich ovládacích schopností bolo zaťažených ťažkou duševnou psychickou poruchou, ale 5 % ešte postihnutých nebolo. Takýto záver nie je možné subsumovať podľa § 2 ods. 10 Tr. por. Obžalovaný v súvislosti s vypracovaním posudku znaleckým ústavom Univerzita P. J. Šafárika poukazuje na listinný dôkaz, ktorým rovnaký znalecký ústav písomne odmietol žiadosť o vypracovanie znaleckého posudku obžalovaného s odôvodnením, že vypracúvava znalecké posudky výlučne pre súdy a orgány činné v trestnom konaní, čím boli porušené moje práva na spravodlivý proces v zmysle článku 6 bodu 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách v znení protokolu č. 11, teda právo na spravodlivé súdne konanie. Na základe splnenia podmienok § 307 ods. 1 písm. a), § 309 ods. 1, § 311 ods. 1 Tr. por. navrhuje obžalovaný, aby odvolací súd objektívne a spravodlivo odvolanie posúdil a rozhodol na základe vlastného právneho názoru, pričom si obžalovaný dovoľuje navrhnúť, aby odvolací súd s poukázaním na ust. § 221 ods. 1 písm. a), b), c), d) prvostupňový rozsudok Okresného súdu v Žiline zrušil a v súlade s § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie.“

V doplnení odvolania obžalovaný ešte uviedol: „Zdôrazňujem, že závery znaleckého posudku znaleckého ústavu LF P. J. Šafárika č. 34/2007 o duševnom stave mňa obžalovaného v čase skutku nemožno použiť ako stav právnej istoty pre vyslovenie právnej otázky o príčetnosti mňa obžalovaného, a to z týchto dôvodov: Je logicky, medicínsky aj právne neprijateľný postup, ak súd nalieha na znalca, aby kvantifikoval stupeň chorobnosti tam, kde to sama psychiatria ako veda nepripúšťa a na základe medicínsky neprípustného záveru znalca vysloveného na naliehanie sudcu o miere chorobnosti dosahujúcej 95 % u mňa obžalovaného v čase skutku súd ustálil právny záver o vine mňa obžalovaného. Závery rozporovaných znaleckých posudkov založené na nezákonných dôkazoch – výsluchy poškodenej z 15.2.2006 a 17.2.2006, sú nepoužiteľné, neplatné, ex tunc a ex lege a nemožno ich konvalidovať tým, že po vypracovaní znaleckého posudku, ktorého podkladom tieto nezákonné dôkazy boli, z ktorých tento posudok vychádza, na ktoré sa v konkrétnych záveroch opiera, súd poukáže, že poškodená MUDr. M. R. (po písomnom vyhotovení rozsudku) na pojednávaní za prítomnosti znalcov vypovedala a títo svoje závery nezmenili. V druhej zásadnej právnej námietke ja obžalovaný vytýkam konajúcemu súdu závery preferujúce svedectvo z počutia (nepriame svedectvo – T., S.) a negujúce závery súdu k výpovedi poškodenej MUDr. M. R., ktoré označil za nepravdivé s odôvodnením, že možno konštatovať, že poškodená takto vypovedala účelovo v snahe napomôcť blízkemu rodinnému príslušníkovi. V tomto rozsahu a na tomto základe súd ustaľuje priamy úmysel mňa obžalovaného spáchať predmetný trestný čin. Žiadny ďalší dôkaz o úmysle pozbaviť poškodenú života sa v rozsahu dokazovania nepreukázal, pričom dôkaz nepozbaviť poškodenú života výpoveď poškodenej súd hodnotiacim úsudkom vylúčil. Rozsudok Okresného súdu v Žiline v zásadnej právnej námietke nemá odôvodnený úmysel usmrtiť poškodenú, tak ako to predpokladá § 2 ods. 10 Tr. por.“

V čase, keď sa spisový materiál nachádzal na krajskom súde, predložil obžalovaný krajskému súdu k odvolaciemu konaniu ústavný znalecký posudok Ústrednej vojenskej nemocnice Praha a navrhol tento dôkaz v rámci súdneho konania vykonať, a to aj výsluchom znalca znaleckého ústavu.

K odvolaniu obžalovaného sa vyjadrila poškodená MUDr. M. R., podľa ktorej: „V danej veci ide o čisto odborný medicínsky problém, kde tri skupiny znalcov - psychiatrov sa názorovo nedokážu zjednotiť na tom, do akej miery je narušená ovládacia schopnosť MUDr. R.R.. Ja, z pohľadu profesionála v tejto oblasti – psychiatria, takisto aj znalca z odboru psychiatria, zastávam ten názor, že v tomto prípade išlo o zriedkavejší, resp. až výnimočný prípad, tzv. hraničnej formy patického afektu, ktorý nekopíruje učebnicové formy týchto prípadov. Som presvedčená o tom, že skutok, ktorý sa stal, spáchal MUDr. R. R. v stave takéhoto atypického patického afektu, pri ktorom je tzv. zúžené vedomie, čiže chorý koná a myslí v akomsi tuneli, bez možnosti racionálnej kontroly svojho konania, čiže jeho ovládacie schopnosti sú vymiznuté úplne. Stotožňujem sa preto s posúdením a názormi znalcov prof. MUDr. Ž. a doc. F. a takisto aj s odborným vyjadrením vtedajšej hlavnej odborníčky MUDr. P. k vyjadreniu sa k ovládacej a rozpoznávacej schopnosti MUDr. R. R. v čase spáchania skutku. Má sa človek, ktorému zostalo len 5 % ovládacej schopnosti, posudzovať ako trestne zodpovedný? Aký význam má v tomto prípade trest pre človeka, ktorý konal z chorobnej pohnútky, ktorý svoje konanie nemohol a nevedel ovládnuť? Som si istá, že za skutok, ktorý sa stal, z vyššie menovaných dôvodov nenesie zodpovednosť. Myslím si, že dôvody odvolania MUDr. R. R. sú pre objektívne posúdenie skutočnosti a spravodlivé komplexné posúdenie tohto prípadu plne opodstatnené.“

Poškodená sa vyjadrila aj k odvolaniu prokurátora, keď uviedla: „Trvám na názore, že môj exmanžel MUDr. R. R. v čase spáchania skutku nemohol ovládať svoje konanie v dôsledku ťažkej atypickej formy patického afektu, ktorá u neho nasadla na už prítomnú depresívnu symptomatológiu. Z toho dôvodu som presvedčená o tom, že za uvedený skutok nenesie trestno-právnu zodpovednosť. Dosiaľ realizované znalecké posudky sú nejednotné, miestami až zavádzajúce, vyjadrenie sa znaleckého ústavu o 95 % vymiznutej ovládacej schopnosti takmer až na hranici vymiznutia pri konaní z chorobnej pohnútky je alibistické a vo forenznej psychiatrii neprípustné. Pre spravodlivé posúdenie tohto prípadu, keďže podstatou je odborný, medicínsky problém, považuje za nevyhnutné vypracovanie ďalšieho znaleckého posudku iným znaleckým ústavom, ktorý by zjednotil dosiaľ realizované posudky a jednoznačne sa vyjadril k ovládacej a rozpoznávacej schopnosti MUDr. R.R.. Musím vyjadriť svoj nesúhlas s návrhom prokurátora, že pre nápravu a prevýchovu MUDr. R. R. je zodpovedajúce zaradenie do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Žiaden zo znalcov sa nevyjadril k tomu, že MUDr. R. R. je nebezpečný pre spoločnosť, ani k tomu, že čin, ktorý spáchal, môže zopakovať. Naopak, jednoznačne sa zhodli na tom, že takéto riziko nehrozí. Afekt, či už patický, alebo jeho atypická forma, má krátke trvanie a je veľmi málo pravdepodobné, že sa v takejto forme bude znovu opakovať. V tomto prípade nevidím zmysel trestu ani z hľadiska generálnej prevencie, ani z hľadiska nápravy a prevýchovy. Verím, že po zvážení všetkých okolností bude pre spravodlivé posúdenie tohto prípadu urobené maximum.“

K odvolaniu prokurátora sa vyjadril aj obžalovaný a uviedol: „Už 13 rokov vykonávam prácu lekára – neurochirurga. Do práce som sa vrátil aj po spáchaní nešťastného činu, hneď na druhý deň po prepustení z väzby. Momentálne pôsobím ako vedúci lekár jednotky intenzívnej starostlivosti Neurochirurgického oddelenia Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Žiline, kde denno-denne bojujeme o život pacienta, keďže práve tu na JIS-ke sú hospitalizované tie najťažšie prípady. Počas svojej praxe som zachránil život a prinavrátil zdravie mnohokrát. Ak by si moji pacienti, spolupracovníci, nadriadení a vedenie fakultnej nemocnice myslelo, že som vrah a násilník, nemohol by som sa vrátiť a robiť túto prácu. Spoločnosť by ma už dávno morálne odsúdila! Aj moje deti by ma dávno odsúdili, keby si mysleli, že som chcel ich matke ublížiť! Je mi veľmi ľúto, čo sa stalo. Viem, čo sa mi kladie za vinu, ale necítim sa byť vinný, nakoľko som nemal úmysel svojej exmanželke ublížiť, a už vôbec nie ju usmrtiť! Ja nepopieram, že skutok sa stal, ale to, čo sa stalo, som ja osobne neprežil, nie je to môj vlastný zážitok, sám si nepamätám, nie som si vedomý, že by som niečo také urobil. Absolútne sa nestotožňujem s tým, čo sa stalo! Je to v úplnom rozpore s mojou morálkou, názormi, hodnotovou orientáciou a správaním sa! Za daných okolností nedokážem pochopiť klasifikáciu trestného činu a vehementnú snahu prokurátora uložiť mi trest odňatia slobody so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia za niečo, čo som z vlastnej vôle nevykonal a nedokázal ovplyvniť. Viem, že ubližovať a vraždiť sa nemá, vážim si ľudský život i zdravie a svoj postoj k týmto hodnotám denno-denne vyjadrujem svojou prácou. Nie som vrah ani násilník a nikdy nebudem, pretože to nie je v mojej povahe!“

* * *

Krajský súd, ako súd odvolací, na podklade podaných odvolaní preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a zistil, že odvolania obžalovaného i prokurátora sú čiastočne dôvodné.

Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že súd prvého stupňa v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal všetky základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Tr. por., najmä zásady zákonného procesu - § 2 ods. 7 Tr. por., práva na obhajobu - § 2 ods. 9 Tr. por., voľného hodnotenia dôkazov - § 2 ods. 12 Tr. por. i rovnosti strán (kontradiktórnosti) - § 2 ods. 14 Tr. por. Odvolací súd teda konštatuje, že okresný súd dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.

Okresný súd po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, vyhodnotení a posúdení dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine – v skutkovej vete svojho rozsudku priebeh skutkového deja zodpovedajúci všetkým vtedy vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria úplne ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých bolo možné vyvodiť bezpečný záver, že skutok sa stal a že ho spáchal obžalovaný tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa.

Právna kvalifikácia súdeného skutku ako obzvlášť závažného zločinu vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. k § 145 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zák. aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto smere a všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd stručne, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny, trestu i náhrady škody. Odôvodnenie rozsudku teda učinil súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 168 Tr. por.

* * *

Závery okresného súdu prezentované vo výroku o vine a vysvetlenie týchto záverov v odôvodnení rozsudku si krajský súd osvojil, a preto v zásade na odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti odkazuje.

K výroku o vine môže krajský súd dodať nasledovné.

Poškodená MUDr. M. R. na hlavnom pojednávaní konanom 14.4.2009 (č.l. 524-530) detailne opísala priebeh útoku obžalovaného na ňu a potvrdila i to, že obžalovaný ju držal a „načahoval“ sa k stolíku, odkiaľ vybral nôž a pocítila bodnutie do krku (č.l. 526), „medzitým sa jej podarilo zo zovretia uniknúť“ (č.l. 527). Menovaná v podstate zopakovala svoje tvrdenia z hlavného pojednávania konaného 16.1.2007 (č.l. 409). Už z jej vyjadrení a naviac v spojení s ďalšími dôkazmi mohol okresný súd bezpečne ustáliť nielen priebeh skutkového deja práve tak, ako to prezentoval v skutkovej vete rozsudku, ale aj právnu kvalifikáciu konania obžalovaného. Žiadne, ani tie najmenšie pochybnosti nevznikli pri zistení útočníka a páchateľa – teda obžalovaného MUDr. R. R..

V súvislosti so zistením a ustálením formy zavinenia nemožno prehliadnuť výpovede svedkov

- MUDr. M. T.(č.l. 435): „Pani R. som sa pýtal, ako vie, že má podrezanú karotídu, a ona mi odpovedala, že jej MUDr. R. hovoril, že jej ju podreže priečne.“ Doslova jej mal povedať: „Podrežem ti krk priečne tak, aby som ti prerezal karotídu, aby si vykrvácala.“; (č.l. 115) či svedkyne

- MUDr. M. T. (č.l. 436): „Pýtala som sa, čo sa stalo a ona povedala, že R. mi prerezal karotídu.“ Poškodená jej doslova povedala: (č.l. 120) „Chcel ma zabiť, chcel mi podrezať krk priečne, aby som vykrvácala z karotídy.“ V podstate zhodne vypovedal aj svedok

- Ing. T. S. (č.l. 434): „Pani R. som sa pýtal, ako vie, že má podrezanú karotídu a ona mi odpovedala, že jej MUDr. R. hovoril, že jej ju podreže priečne“.

Z výpovedí hoci i len týchto svedkov sa dá zrozumiteľne ustáliť a vyvodiť priamy úmysel obžalovaného zavraždiť poškodenú. V spojení so skutočnosťou, že obžalovaný je lekár – so špecializáciou na operácie krčných tepien i s ohľadom na skutočnosť, že nôž s dĺžkou čepele 11 cm jej zabodol do krku takou silou, že do krku preniklo ešte 4 cm rúčky (bodný kanál bol hlboký 15 cm a čepeľ noža meria 11 cm), považuje krajský súd vyššie uvedenú právnu kvalifikáciu konania obžalovaného za správnu a zákonnú.

Vo výroku o vine teda okresný súd nepochybil. Podľa názoru krajského súdu súd prvého stupňa tiež správne vyriešil i otázku trestnej zodpovednosti obžalovaného MUDr. R. R., keď správnymi úvahami analyzoval všetky tri znalecké posudky o vyšetrení duševného stavu menovaného. Tu je nutné pripomenúť, že konečné vyriešenie otázky príčetnosti či nepríčetnosti páchateľa spadá do kompetencie súdu, pretože ide o právnu a nie medicínsku otázku.

Od rozhodnutia okresného súdu v merite veci sa však situácia zmenila, keď obhajoba v rámci odvolacieho konania predložila krajskému súdu ďalší znalecký posudok (č.l. 655-688).

V zmysle Trestného poriadku, konkrétne ustanovení § 2 ods. 1, druhá veta Tr. por., § 2 ods. 12, posledná časť vety Tr. por., § 2 ods. 18, posledná časť vety Tr. por., § 44 ods. 6 Tr. por., § 119 ods. 3 Tr. por., § 240 ods. 4, druhá veta Tr. por. a § 277 ods. 3 Tr. por. môže aj obhajoba zisťovať, zabezpečovať a predkladať súdu dôkazy.

Obhajca obžalovaného v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami Trestného poriadku predložil 1.2.2010 Krajskému súdu v Žiline ústavný znalecký posudok znaleckého ústavu Ústrednej vojenskej nemocnice Praha (č.l. 655-688), týkajúci sa duševného stavu obžalovaného a navrhol tento v konaní pred súdom vykonať a vypočuť povereného znalca.

Krajský súd po preskúmaní tohto návrhu a predloženého dôkazného prostriedku dospel k záveru, že v ďalšom konaní je potrebné aj tento dôkazný prostriedok vykonať a vyčerpať tak všetky možnosti na úplné, bezpečné, nespochybniteľné a už konečné vyriešenie otázky príčetnosti obžalovaného MUDr. R. R. v čase činu. Preto bude nevyhnutné na hlavnom pojednávaní doplniť dokazovanie minimálne prečítaním tohto znaleckého posudku postupom podľa § 269 Tr. por. (Rt 3/1989) a prípadne vyslúchnuť povereného znalca k jeho obsahu, samozrejme po tom, ako zloží predpísaný sľub znalca a po poučení podľa § 144 Tr. por. V rámci tohto procesného úkonu bude záležitosťou obhajoby, aby si zabezpečila prítomnosť povereného znalca na hlavnom pojednávaní, pretože súd nemá žiadnu možnosť prinútiť znalcov z Českej republiky dostaviť sa na hlavné pojednávanie do Slovenskej republiky (nemôže im uložiť poriadkovú pokutu). Ak obhajoba znalca či znalcov nezabezpečí, bude súd postupovať podľa § 269 Tr. por.

Pred vykonaním tohto úkonu je potrebné znalecký posudok ústavu Ústrednej vojenskej nemocnice Praha doručiť znalcom, ktorí doposiaľ vo veci podali znalecké posudky, tak, aby mali možnosť sa s ním oboznámiť. Na hlavnom pojednávaní súd umožní aj týmto znalcom vyjadriť sa k „poslednému“ znaleckému posudku.

Po takomto kompletnom znaleckom dokazovaní budú vyčerpané už všetky možnosti na úplné vyriešenie otázky príčetnosti obžalovaného v čase činu. Krajský súd opätovne pripomína, že bude len na súde, ako sa s touto problematikou vysporiada (aj keď závery znalcov ostanú rozdielne), pretože takýto záver je záverom právnym.

S ohľadom k náročnosti dokazovania by doplnenie konania odvolacím súdom bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami a v záujme ponechania možnosti konečného rozhodnutia okresnému súdu a tak i možnosti podania odvolania „nespokojnej strane“ krajský súd uložil okresnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

* * *

Okrem toho krajský súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa, pretože tento je chybný vo výroku o treste.

Okresný súd uložil obžalovanému MUDr. R. R. trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov s použitím § 39 ods. 1 Tr. zák., a teda menovanému mimoriadne znížil trest pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby.

Z odvolania prokurátora je zrejmé, že tento sa domáha uloženia trestu odňatia slobody vo výmere 20 rokov („je potrebné uložiť obžalovanému trest odňatia slobody na spodnej hranici trestnej sadzby...“). V prípade, ak by bol obžalovaný opätovne uznaný za vinného, potom by aj krajský súd, podobne ako okresný súd v pôvodnom rozsudku, považoval uloženie trestu odňatia slobody vo výmere minimálne 20 rokov za neprimerané, najmä vzhľadom k osobe obžalovaného, ktorého nemožno považovať za „radového kriminálnika“, a k okolnosti, že k spáchaniu činu malo dôjsť v stave zmenšenej príčetnosti. Pri výsluchu znalcov sa žiaducim javí dôsledne zisťovať aj podmienky na prípadný postup podľa § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. Komplexné riešenie tejto otázky však je predčasné, nakoľko rozsudok okresného súdu bol zrušený, a to aj vo výroku o vine.

Pokiaľ súd prvého stupňa postupom podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, krajský súd si neosvojil argumenty prokurátora, že takýto postup nie je možný s ohľadom na gramatický výklad ustanovenia § 48 ods. 4 Tr. zák.

Je síce pravdou, že v prvej vete § 48 ods. 4 Tr. zák. je uvedený odkaz na odsek 2 („súd môže zaradiť páchateľa do ústavu na výkon trestu iného stupňa stráženie, než do ktorého má byť podľa odseku 2 zaradený...“). Tento odkaz však nič nemení na tom, že odsek 4 § 48 Tr. zák. je v ďalšej časti negatívne vymedzený, keď presne špecifikuje, kedy nemožno páchateľa zaradiť do ústavu s minimálnym alebo stredným stupňom stráženia („nemôže však do ústavu na výkon trestu s minimálnym alebo stredným stupňom stráženia zaradiť páchateľa, ktorému bol uložený trest odňatia slobody na doživotie, alebo páchateľa obzvlášť závažného zločinu, ktorému bol uložený trest odňatia slobody prevyšujúci 15 rokov“). Logickým výkladom možno dospieť k záveru, že ak nebol obžalovanému uložený trest na doživotie, alebo ak páchateľovi obzvlášť závažného zločinu nebol uložený trest prevyšujúci 15 rokov, možno aj páchateľa obzvlášť závažného zločinu zaradiť do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Krajský súd považuje v tomto prípade logický výklad za priliehavejší, a preto tento argument prokurátora nepovažuje za akceptovateľný.

Na druhej strane dáva prokurátorovi za pravdu, že pri rozhodovaní o zaradení páchateľa do ústavu na výkon trestu odňatia slobody iného stupňa, než do ktorého by mal byť zaradený, musí súd brať na zreteľ dve skutočnosti, a to závažnosť trestného činu a mieru narušenia páchateľa a na základe ich posúdenia musí dospieť k záveru, že náprava páchateľa bude aj v tomto ústave zaručená. Okresný súd nedostatočne prihliadol na závažnosť trestného činu, a preto v tejto časti považuje odvolanie prokurátora za čiastočne dôvodné.

* * *

Okresný súd nepochybil vo výroku o ochrannom dohľade, pretože uloženie takéhoto ochranného opatrenia bolo v predmetnej veci obligatórne. Okresný súd však pochybil vo výroku o uložení trestu prepadnutia veci, keď tento nie je kompletný a nie je z neho zrejmé, aký nôž má prepadnúť.

Vec, na ktorú sa vzťahuje trest prepadnutia, musí byť vo výroku konkrétne a presne označená tak, aby sa pri výkone trestu nemohla zameniť s inou vecou a aby bolo nespochybniteľné, na čo sa prepadnutie vzťahuje.

Zo spisového materiálu je zrejmé, že obžalovaný na útok použil skladací lovecký nôž zn. Min sheng s drevenou rúčkou hnedooranžovej farby s dĺžkou čepele 11 cm a dĺžkou rúčky 13,5 cm. Nakoľko súd prvého stupňa vo výroku o treste prepadnutia veci neidentifikoval nôž vyššie uvedeným spôsobom, považuje krajský súd rozhodnutie okresného súdu v tejto časti za nesprávne.

* * *

K odvolaniu obžalovaného krajský súd uvádza.

V podstatnej časti svojho odvolania obžalovaný poukazuje na to, že pri výsluchoch poškodenej z 15.2.2006 a 17.2.2006 nebolo postupované v súlade so zákonom a že tieto výpovede prenášajú svoju nezákonnosť aj na ďalšie dôkazy, najmä na znalecké posudky.

Odvolací súd pripomína, že výsluchy poškodenej neboli zabezpečené v rozpore so zákonom (nešlo o násilné vynútenie výpovede, ani jej neboli kladené sugestívne či kapciózne otázky). Otáznou však je použiteľnosť týchto dôkazných prostriedkov, najmä v konaní pred súdom, a preto pri úvahách v tomto smere treba dôsledne rozlišovať medzi zákonnosťou dôkazného prostriedku a jeho procesnou použiteľnosťou. S ohľadom k tomu, že išlo o výsluchy svedkyne, ktorá sa po vznesení obvinenia obžalovanému MUDr. R. R. dostala do postavenia osoby, ktorá je vo vzťahu k nemu osobou uvedenou v ustanovení § 130 Tr. por., je nutné konštatovať, že jej výpovede z 15.2.2006 a 17.2.2006 boli a sú v konaní pred súdom nepoužiteľné a súd by ich nemohol na hlavnom pojednávaní prečítať postupom podľa § 263 ods. 4 Tr. por., ak by poškodená na hlavnom pojednávaní využila právo nevypovedať.

V predmetnej veci takáto situácia nenastala. Poškodená riadne, opakovane a kompletne na hlavnom pojednávaní vypovedala (č.l. 407-410, č.l. 524-530), a preto nebolo potrebné výsluchy menovanej z 15.2.2006 a 17.2.2006 na hlavnom pojednávaní vykonávať. Okrem toho znalci MUDr. Š. S., doc. MUDr. I. D. PhD. i MUDr. I. V. pri vyslovení, resp. potvrdení svojich záverov vychádzali z výpovede poškodenej aj na hlavnom pojednávaní (č.l. 530-537).

Preto krajský súd považoval procesný postup okresného súdu aj v tejto časti za správny a zákonný.

Krajský súd uzatvára, že hoci výsluchy poškodenej z 15.2.2006 a 17.2.2006 nebolo možné v konaní pred súdom vykonať a použiť, pretože boli vykonané pred vznesením obvinenia a neboli vykonané kontradiktórnym spôsobom, nemožno ich označiť za nezákonné. Ich výpovedná hodnota pre potreby znaleckého dokazovania je prijateľná, najmä preto, že v ďalšom konaní znalci zohľadnili aj výpovede poškodenej z hlavného pojednávania. Odvolací súd pripomína obhajobe, že obidva znalecké posudky, ktoré predložila, vychádzali aj z výpovede poškodenej z 15.2.2006 a 17.2.2006 (viď č.l. 381, 659, 660).

S ohľadom k vyššie uvedenému rozhodol krajský súd tak, že zrušil rozsudok okresného súdu a tomuto uložil doplniť dokazovanie a vo veci znova rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Žiline, 11. februára 2010